Aj pre mna je tato tema aktualna, mam dvoch synov 14 a 17 ročných narodili sa mi po 10 tich rokoch v manželstve, takže tiež som už staršia štruktura. Mladši je zatial doma, ako to bolo aj so staršim, ale ked dovršil 15, začal byť zvedavý, a jednoducho sa zaradil ku skupine mladých, čo chcu chodit vo. lebo su aj deti , ktore sedia doma. Začalo sa pre mna ako pre matku, tažke obdobie, nevedela som traviť inač hodiny ked bol von, len so strachom , mobilom v ruke a pozeranim z okna, boli to hrozne chvile a ja som nevedela , čo s tým robiť. Odchadzal von s vetou, mami neboj sa a šiel. pomaly som pochopila, že čas, ktorý som mu venovala ako dieťaťu, predsa nemohol byť zbytočny a začala som mu veriť. nemožem byť predsa cely život s ním a stražiť ho. musi poznať hranicu, kedy si povie, tak toto ja nemusim. A potvrdilo sa mi to aj včera, ked som bola na festivale tu v Poprade. nevedel, ža tam budem aj ja, videla som ho s pivom v ruke,videla som ho prvý krat tancovať/ tak uvolnene vnimať hudbu, ale domov prišiel slušne. To, že pojde na okeyleto, bral ako normalne, nakolko chcel isť aj na pohodu do trenčina, ale tam sme sa po rozhovore dohodli, že nepojde, vysvetlila som mu, že ešte nema na to vek, aby išiel na takýto velky festival, ktory treba aj zafinancovať a pochopil to , nešiel, ale smutny bol cely čas, lebo partia šla. Po nehode, ktora sa tam stala, bol rad, že tam nebol. takže treba asi svojim detom naozaj veriť, hladať taku strednu cestu, a jednoducho asi musia chodit von so seberovnými kamaratmi.