JarkaL
...Naozaj netreba byť hrdinkou a trápiť sa v bolestiach, my potrebujeme svoje sily na boj s chorobou a nesmieme vyčerpávať svoje telo ešte aj bojom s bolesťou..
...
Prežívaná radosť je dvojnásobná, prežívaný smútok polovičný.
Onkopacienti o tom vedia svoje.
Niektorí sa vo svojej úzkosti uzatvoria, iní sa pokúšajú prelamovať tabu...
Ako napomôcť fungovaniu rodiny počas choroby jedného z jej členov
Ak chcete vedieť, ako sa chorý cíti, čo prežíva, čo by potreboval, pýtajte sa, nepredpokladajte.
Ak je pre vás dôležité, aby chorý vedel, ako sa cítite vy, povedzte mu to.
Dbajte na to, aby chorý člen rodiny nezostával „mimo".Snažte sa udržiavať spoločné činnosti a rituály.
Hovorte aj o príjemných veciach.
Veselá nálada a humor nie sú zakázané.
Neriešte vážne vzťahové problémy a nerobte závažné rozhodnutia v tomto období.
Ak potrebujete pomoc od širšej rodiny alebo priateľov, požiadajte o ňu....
Ako sa správať k onkologickému pacientovi
S chorým človekom komunikujte prirodzene.
Nevymieňajte si v jeho prítomnosti ľútostivé pohľady, nehovorte mu, že sa má šetriť, nenapomínajte ho pre životosprávu a vyhnite sa aj „slovám útechy" ako „musíš bojovať, nesmieš sa vzdávať" a podobne.
Pacientovi totiž len zbytočne pripomínate, že je chorý.
Poskytnite oporu a súcit, nie však ľútosť - nestavajte chorého do úlohy „chudáka", ale poskytnite mu porozumenie, rešpekt a pomoc.
O chorobe rozprávajte primerane , z rakoviny nerobte tabu, ale ani o nej nehovorte príliš často.
Nechajte na pacientovi , kedy a koľko chce o chorobe rozprávať.
Každý trpí inak
Niekto plače , iný si zúfa potichu, niekto je nahnevaný, obavy zaháňa horúčkovitou hyperaktivitou , druhý upadá do rezignácie , apatie ...
Najčastejšie prežíva jednotlivé fázy postupne - po šoku prichádza agresivita či vyjednávanie s chorobu, neskôr depresie a azda aj zmierenie....
Závisí nielen od osobnosti daného človeka, ale aj od toho, či niekto býva vo väčšom meste, alebo na dedine .
Už samotné podozrenie na rakovinu ľudia veľmi ťažko znášajú, oznámenie diagnózy je vždy šokom.
Chorí preto často nehovoria pravdu o tom, čo skutočne cítia.
Chcú chrániť svojich blízkych.
Život sa obráti naruby.
Vďaka ľuďom okolo sa dá postupne prísť na to, že aj napriek chorobe a ťažkej liečbe sa dá smiať, tešiť, zažívať pekné chvíle.
Začať si ich užívať , vychutnávať a aktívne vytvárať ďalšie ...
![Wink](https://www.porada.sk/images/smilies/wink.gif)
![Smile](https://www.porada.sk/images/smilies/smile.gif)
![Smile](https://www.porada.sk/images/smilies/smile.gif)
Strachu sa síce nedá zbaviť úplne , aj on patrí k životu podobne ako smútok, radosť či iná emócia...
Čo povedia susedia?
Prílišné ohľady na iných sa považujú za niečo, čo zbytočne zaťažuje .
Pacient rieši, čo povedia susedia, čo kolegovia, čo tí druhí."
Veľa pacientov ale rozmýšľa podľa hesla „miluj svojho blížneho viac ako seba samého".
Každá senzácia – aj choroba suseda – však trvá len tri dni a každý si potom začne riešiť vlastné problémy.
Ak v prvom rade sa berie ohľad na to, čo povedia tí druhí , tak trpí sám pacient ...
Každý dobrý lekár by mal byť aj dobrým psychológom.
„Onkologickí pacienti potrebujú mať pocit, že ich blízki ľudia s nimi počítajú a pomáhajú im, že trvá šanca na vyliečenie a že ich stále majú radi," hovorí profesor Ivan Koza z Národného onkologického ústavu v Bratislave. V komunikácii chorého s jeho okolím môžu veľmi pomôcť aj špecializovaní psychológovia.
Na Slovensku však ľudia služby psychológov využívajú málo, pričom ani ťažko chorí netvoria výnimku. „Stále pretrváva veľa mylných informácií a dohadov, že tieto služby sú len pre bohatých či bláznov. Slováci akoby nevedeli, s čím všetkým a kedy môžu za psychológom prísť," hovorí psychologička Monika Dušová.
Pritom je to podľa nej najlepšie investovaný čas, námaha a prípadne aj peniaze, pokiaľ psychoterapeut nespolupracuje s poisťovňami. „Máme len jeden život, je dôležité, ako ho prežijeme." Ako opisuje, nielen chorí majú tendenciu sa tváriť, že pomoc nepotrebujú. „Vždy je niečo iné podstatnejšie ako môj stav, môj život. Pritom človek sám na sebe ťažko rozpozná príznaky depresie," hovorí. Ani ťažko chorí sa automaticky neposielajú k psychológovi. „Táto možnosť by mala byť určite lepšie spropagovaná," pripomína Dušová.
Na Slovensku nie je rozšírené špecializované psychologické poradenstvo pre ťažké prípady: „Riaditelia nemocníc berú psychológa ako zbytočnú pracovnú silu, považujú za dôležitú fyzickú liečbu, ale na tú duševnú sa zabúda," myslí si Karol Závodský, ktorý pracoval na onkologickom oddelení ako zdravotník.
P.S.:
Mám niekoľko životných zásad , ktorých sa snažím držať:
- nikdy nehovor nikdy
- nezovšeobecňuj a neporovnávaj
- nezáviď
- neplač nad tým, čo robiť nemôžeš, ale venuj sa tomu, čo robiť môžeš
- rob to, čo pomáha
- na to, čo nepomáha, sa vykašli
- snaž sa veľa smiať, tešiť
- ber veci s humorom a nadhľadom
![Wink](https://www.porada.sk/images/smilies/wink.gif)
![Smile](https://www.porada.sk/images/smilies/smile.gif)
Myšlienky a názory z netu doplnené o moje postrehy ....