Mám 58 rokov z toho 20 rokov som dobrovoľne nezamestnaná zo zdravotných dôvodov, bohužiaľ invalidný mi nepriznali. Bola som v takom zlom stave že som mesiace ani nevstávala z postele, lekári ma donekonečne vyšetrovovali a neveli čo mi je, a tak ma poslali domov bez diagnózy.Nakoniec v tomto zlom stave som bola nútená viesť domácnosť, variť upratovať žehliť, veď som mala dve školopovinné deti. S manželovou pomocou som nemohla rátať, nakoľko on chodil do zamestnania a prichádzal domov unavený.
Dne s je situácia taká že deti sú už samostatné, ja som sa akotak pozviechala, ale manžel ostal doma na predčasnom dôchodku, takže za som pod ťarchou práce akoro ako predtým. Nekonečné upratovanie, aj na dvore, podotýkam že bývame v rodinnom dome, pranie, žehlenie no a to každodenné varenie ani nie hocijakej stravy ale zdravej racionálnej, lebo manžel si to tak praje. On nehne ani prstom, len chodí na prechádzaky lebo on potrebuje zdravý životný štýl, a ja mu ho musím zabezpečiť. Kde je tu spravodlivosť. Ja som vlastne jeho slúžkou otrokyňou. Keď by som chcela aby sme niekde zašli autom popozerať, to sa mu nepáči, lebo jeho nič nebaví, najradšej sedí za klavírom a vyhráva si a mne na nervy. Som z tejto situácie už totálne vyčerpaná, mám ťažkú depresiu. chodím ku psychiatričke, ale lieky mi moc nepomáhajú, lebo často mávam pocity že by som už najradšej umrela.
Je z Vás ešte niekto v podobnejsituácii? ale by ste vedeli niečo poradiť? ak nie, to nevadí, aspoň som sa vykecala. Ďakujem za prečítanie.