Môj muž chodil rád vynášať smeti. Zdola zazvonil 2-3 susedom, ktorí tiež radi vynášali smeti, lebo panoval u nás taký zvyk, že pri zvončekoch sa odstavili do radu smetiaky pod schránky a len-tak naboso v papučiach, sporo odetí si odskočili kolektívne do Večierky pod barákom na jedno orosené. Všetci obyvatelia vrátane najmenších detičiek smetiaky poznali podľa vizáže, vedeli komu patria a boli k nim tolerantní: aby susedia dočiahli do poštových schránok postavili sa na špičky, zapchali si nosy a v pohode si vybrali svoje faktúry.
V priebehu 6,5 minúty už boli vynášači smetí družne plece pri pleci a kýbeľ pri kýbli natlačení vo výťahu a brzdili na 3, 6, a Hubatý až na 8. poschodí.
Lenže raz navialo toľko snehu, že odstopovaný čas 6,5 minúty sa jednoducho nedal dodržať a tak po krátkej porade sa rozhodli že účastník zo 6. poschodia má v pivnici gumáky, obetuje sa a odskočí pre nejaké to fľaškové a ten zbytok z 3. a 8. poschodia zatiaľ prezvonia manželky že treba prezuť pneumatiky lebo je šmykľavo a tak sú v pivnici a prezúvajú. Proste všetko klaplo tak ako malo, každý mal pivo pri papučiach, na pneumatiky sa rozdali karty a začali hrať mariáš.
Nebyť sprostej náhody že Vlasta z 3. a Mariena zo 6. poschodia dostanú naraz v tej istej sekunde debilný nápad upiecť marhuľový koláč zo zaváranín skladovaných v pivnici, tak by chlapi samozrejme dobrých osem hodín nikomu doma nechýbali: veď prezúvajú pneumatiky .....
Vlasta z 3. si výťahom zastavila Marienu zo 6. poschodia, vystúpili na prízemí a zočili každá svoj smetiak. Nuž nemohli inak a zavolali aj mňa - Hubatú z 8. poschodia aby tiež videli tú radosť na mojej tvári....
Vykašľali sme sa na pečenie marhuľových koláčov, čakalo nás niečo krajšie: pomsta!!!!
Každá sme vzali domov svoj kýbeľ na smeti a čakali čo sa bude diať: naraz len zúrivý zvonček a výkrik Hubatého:
- "ty si vzala náš kýbeľ domov????" - pýta sa s nádejou v hlase
- "nie, ja som nebola vonku, kýbeľ nie je doma" - pokojne bez výčitiek klamem, nepokazím susedkám predsa zábavu ....
Trééésk domovým telefónom a vtedy som vedela že nastal náš čas: pootvorili sme s Marienou a Vlastou dvere od bytov na chodbu a dusili sa smiechom ako naši manželia energicky behali od prízemia až po dvanáste poschodie a vyzváňali na zvončeky vždy štyrom susedom na poschodí či omylom nevzal niekto z nich cudzí smetiak ...... hehe