Nemyslím,že moje názory sú zlé..Anita,podľa toho,že mala odvahu napísať svoj problém,má ešte dosť rezerv na to,aby ho aj riešila a istotne to nepôjde zo dňa na deň..ale rozprávať alebo písať o svojom probléme,to nie je len o tom:napíšem a vy mi raďte..a to ona ani nechcela a práve preto ,že sme anonymní,je dobré,keď by napísala a rozobrala svoje kroky aby nespadla do väčšieho bahna..myslím,že tak by to bolo správne..
A hospitalizácia,no..je riešenie.,východisko z núdze,ale na to už treba viacej odvahy,než písať sem a snažiť sa..

..vieš,podarí sa nám vždy všetko,len musíme chcieť..veľmi chcieť..

Ahoj Anitka!

Ja som ešte príliš mladá na to, aby som rozumela všetkým Tvojím problémom. Chápem, že to musí byť strašne ťažké.
Myslím si, že na začiatok je veľmi dôležité, aby sa Ti znova zachcelo žiť. Zamysli sa, čo si milovala, keď si bola mlaďučká a hlúpučka. Možno to boli kvetiny, možno prechádzky. Keď na to prídeš, zrealizuj svoje túžby. Uľaví sa Ti. Budeš mať pocit, že niečo robíš pre seba. A potom keď budeš na seba hrdá, že si sa venovala len a len sebe, choď do tých kúpeľov bez manžela. Poriadne ho tým vystrašíš a vytrestáš.
Život je krásny a príliš krátky na to, aby si sa takto trápila. Skús sa ho naučiť znova milovať. Budem Ti silno držať palce a veľmi silno na Teba myslieť.

Ahojte dievčatá,
všetky Vás srdečne pozdravujem, a prosím nehnevajte sa že tak oneskorene odpovedám. Ďakujem Vám všetkým za príspevky, v ktorých ste prejavili Vaše pochopenie a snahu pomôcť mi rôznymi rada ako zmeniť môj život k lepšiemu. Nakoľko som veľmi citlivá, pesimistická a citovo labilná, môj spôsob života sa už asi nezmení. Cítim sa previnilo za to, že som sem ten príspevok napísala, a preto Vás prosím aby ste už nereagovali. Prajem Vám všetkým šťastný a radostný život.
Anita.....

Ja osobne som sa veľmi potešila, že si Anitka aspoň odpísala. Škoda, že sa cítiš previnilo za to, že si písala príspevok, ale myslím si, že nemusíš, určite ti to v tej chvíli, keď si ho písala pomohlo, aspoň si to zo seba dostala, aj to je dôležité. Vtedy sa ti uľavilo a možno by sa ti uľavilo stále, keď by si sa chcela vyžalovať. Ak to nechceš robiť tuto, tak si nájdi takú kamarátku "bútľavu vŕbu" a tej sa vyžaluj. Nemysli si, že ľudia, ktorí reagovali na tvoj príbeh nemajú za sebou možno aj niečo podobné ako ty, no záleží kto je ako silný a ako sa s problémami dokáže popasovať. Každá rada je dobrá keď už len prečítať si, aby si videla, že nie je nám jedno, keď sa robí krivda. Je to na tebe ako sa rozhodneš, ale nezúfaj a ver, že raz bude dobre. Viera robí zázraky... drž sa.
P.S. skús si zohnať tieto knihy a prečítať si niečo z nich, pomôže ti to

Ahojte poraďáci. Píšem, lebo si potrebujem vyliať dušu, páíšem hoci viem eké možno budú vaše rady, či úvahy. Nemám komu inému toto povedať a dnes sa cítim tak mizerne, že radšej sadám k počítaču, lebo inak neviem... Situácia, o ktorej sme každá čítali 1000 krát a vždy sa čudovali - mňa nevynímajúc, čo sú to za ženy, že sa nedokážu pohnúť z miesta. A vidíte, dnes k nim patrím aj ja. Celé tie roky boli moje deti a manžel mojím svetom. Mala a mám fajn prácu, ktorá nás slušne živí, keď manžel prišiel o prácu vzala som si niečo " navyše", keď prácu našiel, podpororvala ho, popritom deti, domácnosť atď. A nejako roky ubiehali, nie som taká straá, veď s manželom sme spolu 19 rokov,

prepáčte nechtiac som to odoslala, takže pokračujem- proste tie roky utekali v povinnostiach, starosti o deti a času na seba neostávalo. A to bola chyba. nabalilo sa nejaké to kilo, pokožka už nie je taká pružná ako kedysi a to by nebolo také zlé, keby že si to všimnem ja. Všimol si to ale manžel. A po rokoch keď som sa obetovala pre rodinu ako taká klasická puťka, mám doma na tanieri denno denne servírované aká som neforemná, aká som pribratá, aké mám pneumatiky. Poviete si nič hrozné, ja mám však už pocit, že nevládzem ďalej, jeho neustále ironické výčitky a posmech bolia, robí to pred ďeťmi, robí to pred priateľmi, pred kolegami. Deti ešte veľké nemáme, vydávala som sa neskôr, potrebujú ma, navyše majú zdravotné problémy, zvládam prácu, behanie po lekároch, domácnosť, pomoc od manžela žiadna, nič len výčitky. Má pravdu, nie som tá ako som bola kedysi. Ale bolí to, strašne to bolí, lebo keď padol ku dnu on, stála som pri ňom a ťahala ho dohora, doslova a do písmena, obetovala som školu, svoj osobný čas, len aby sme ako rodina fungovali ďalej, aby deti necítili, že otec sa im zosypal. On sa na nohy postavil.. a zabudol. Viem, poviete, mysli na seba, verte niet kedy - aspoň zatiaľ. Rozvádzať sa nechcem, sama som tým v detstve prešla a viem čo to so mnou urobilo, navyše manžel deti miluje a oni jeho. Viem, že vyriešiť to budem musieť sama. Teraz som ale rada, že som to mohla niekomu povedať. Ďakujem všetkým, ktorí si to prečítajú a venujú mi tak chvíľu svojho času.

ja len krátko : začni venovať viacej času sebe, pre svoj zovňajšok, budeš sa lepšie cítiť a dodá ti to sebadôveru, tú teraz potrebuješ veľmi.

a ja len dodám, že aj nájsť zmysel života aj v niečom inom, ako len v manželovi a domácich prácach...

Nezaraďuj sa. Mysli pozitívne, veď tu si vlastne ukázala aká si silná.

Cítim, že tie kilá neštvú iba jeho, ale aj Teba. Tak s tým skús niečo urobiť, ja s kilami bojujem celý život,no nie kvoli manželovi, kvoli sebe.
A ešte niečo...on je pán dokonalý??????

Ďakujem ani nevieš ako dobre pôsobia tieto riadky na moju dušu. Tie kilá štvú presne aj mňa, upravila som jedániček, len by to chcelo športovať a tu je problém, že nestíham. Môj manžel zďaleka nie je dokonalý, ibaže kým ja jeho som dokázala prijať bez podmienok, on mňa nie. A tým, že sa nechám od neho sekírovať asi som nedokázala ani sama seba prijať tajú aká som. A zrejme to vidno viac ako si myslím.

Ná čo ty nemáš hubu? Sekíruj aj ty jeho. Ja viem, ľahko sa mi hovorí. Dlho si bola ticho len aby bol kľud a teraz ani nevieš ako by si vlastne začala. No ja by som predsa len začala. Určite má kopu "dobrých" vlastností ktoré sa oplatí mu "pripomenúť". Ale nekričať, nehádať sa, len utrúsiť trefnú poznámku tak až mu oči navrch vytlačí.

V prvom rade potrebujete zmeniť svoje myslenie...podľa môjho názoru nieste slúžka a len ste manželovi ukázala aká ste šikovná žena že sa viete postarať nie len o seba ,ale aj o druhých a o domácnosť..manželovi to tak to vyhovuje a proste to začal zneužívať...zistil akú má doma šikovnú ženu a to ho donútilo doma nič nerobiť,o nič sa nestarať....veď má na to Vás..Vypadnúť na čas z domu vám prospeje,ale čo z toho, keď sa vrátite domov a zas a znova budete prežívať to isté...Utekať z domu len preto aby sa manžel uvedomil, že keď zostane sám doma bude sa musieť o seba postarať sám a to ho možno zmení. Nemyslím si. On by to tých pár dni vydržal, lebo by vedel, že sa raz vrátite a budete pokračovať ďalej v tom istom...Verte v jednu vec.keby váš manžel mal doma lajdáčku čo by nevedela pomaly ani dlážku poutierať inak by sa správal.To by bol pravý opak toho, čo je teraz..to by on potom sem písal svoj problém..veľa šťastia

Milá kazu i piggos, a veruže ja ústa viem otvoriť, ibaže teraz mi je to nanič a bolo by lepšie bývalo keby že som ticho. Asi niektoré poznáte ten pocit, keď sa cítite priveľmi zranené, to štádium sa nedá preskočiť, v mojom prípade sa ním snažím " prekecať cez poraďáčky ". Ja som si totiž skutočne celý čas myslela, že je u nás všetko OK ( asi potrebujem okuliare ), manžel si našiel novú prácu, nechcela som aby z nej vypadával napr. kvôli tým chorobám detí, hoci spravodlivé by bolo, keby že aspoň občas vezme na vyšetrenie dieťa on. Bola som taká rada, že robí, že som ochotne ťahala na všetkých frontoch, len aby on pracoval. A poviem úprimne, že už mi bolo aj jedno koľko zarobí len nech robí. ktoré ste mali nezamestnaného manžela, možno viete o čom hovorím. Až raz - prednedávnom mi manžel zahlásil, že v práci čakajú nejakú kontrolu veľkého šéfa, ktorý mal prísť z Nemecka, že majú neskutočné fofry v práci a aký je z toho na nervy, keď nadišiel deň D, tak ma požiadal aby som mu ani nevolala, nevyrušovala ho, no bol z toho hotový. Ja som v ten deň išla s naším šoférom odniesť papiere na životné prostredie a keďže manželova firma je neďaleko , povedala som si, že mu aspoň zo dverí zakývam, on je predajca, tak sa môžem tváriť pred tým veľkým šéfom že som prišla ako kupujúca. Aké však bolo moje prekvapenie, ke´d som prišla do predajne, všade pokoj, za pultom stál nejaký chlap, nepoznala som ho, bol to nový zamestnanec, tak reku, či mi môže zavolať manžela a on sa na mňa len pozrel prekvapene, že nemôže, lebo veď manžel s ďalším kolegom sú na lyžovačke!!! A ako som dodatočne zistila, ono nie je tam žiaden veľký problém vziať si paragraf na dieťa, to len ja som bola taká blbá a naivná a v tom nadšení, že môj manžel vôbec pracuje som mu zhltla všetko. V ten večer som mu to riadne vytmavila, pokračovanie poznáte. Myslím, že je to manželova reakcia na to všetko, našiel si spôsob ako mi to vrátiť a verte dáva si na tom záležať. Tak by som priala každej ktorá tieto riadky bude čítať, aby ste nezabudli na to známe : dôveruj ale preveruj.

A vieš, že pri písaní tých mojich riadkov ma to známe, dôveruj ale preveruj, napadlo? Len som nechcela maľovať čerta na stenu, lebo ty si nič také nenaznačovala. No určite by som manžela viac pripriahla do práce v rodine, nech si nemyslí, že keď on pracuje, tak ty sa z toho poka..š. Veľmi dôrazne mu vysvetli, že ty si ťahala aj za neho a teraz čakáš, že aj on priloží ruku k dielu a v jeho prípade by sa mal hanbiť a nie urážať. Nech si uvedomí, že taký manžel čo ťa vodí za nos ti je len na dve veci. Ale dobre si urobila, že si to napísala, aspoň si to zo seba dostala a môžeš sa na problém pozerať bez zbytočnej sebaľútosti. Nuž čo, každá máme nejakého manžela a každú ten jej naštve inak. Je len na nás čo prepáčime a za čo si manžela riadne udupeme. A ten tvoj je už riadne v koncoch, keď vyťahuje také argumenty. U mňa by mal o vrúbok naviac a za neúctivé vyjadrovanie by som ho zakrtkovala
No, medzi nami, ja mám tiež nejaké to desať kilečko naviac a môj manžel má dovolené sem tam láskyplne si rypnúť. Ja mu za to ešte láskyplnejšie odporučím, že moju váhovú kategóriu on môže akurát tak úctivo zdraviť

To je nádherná veta Kazu, môj monitor je od smiechu oprskaný...

Myslím si, že v tejto téme sa našlo viac žien. Raz darmo, ako sa hovorí, že rodičov si nevyberieme, súrodencov si nevyberieme a partnerov si vyberáme a častokrát "zírame", čo sa z nich vykľulo. Ale máte pravdu, musíme sa mať radi, aby nás mali radi aj iní. Vždy som si myslela, že muž je vizitkou ženy. Až som sa stala obyčajnou slúžkou. Ale dúfam, že som sa po 30-tich rokov prebudila. Teraz som si konečne splnila svoj dávny sen. Kúpila som si PC s programami na splátky, dala zaviesť internet a skoro denno denne "visím" na Porade a vďaka týmto úžasným ľuďom si rozširujem svoj obzor. A mám sa čo učiť. Zo začiatku mal môj muž pripomienky, že načo je starej babe počítač a internet, ale aj tak som sa nedala odradiť a som maximálne spokojná. A mám také motto : "po starom sa žiť nedá!" a tak sa tým riadim.

pre megyzah: ahoj Ja sa ospravedlňujem ale ja som svoj príspevok písala pre anitu,moja chyba nečítala som si príspevky pred tým ako som to začala písať.... čo už.. ale tebe prajem veľa šťastia...

…s týmto by som si dovolila nesúhlasiť. My si väčšinou vybráme celý tento život aj keď o tom vedome nevieme. Prišli sme sa sem niečo naučiť, niečo pochopiť, aby sme sa posunuli ďalej. Ide o to kto ako na sebe pracuje a čo sa chce o sebe a svojom živote dozvedieť…”prečo je to takto?...prečo sa mi dejú takéto veci?...prečo práve mne?”…..
Ja som si našla tieto odpovede v regresnej terapii a úplne sa mi zmenil pohľad na život, na ľudí... O tomto by sa o tom dalo diskutovať celé hodiny ...skústte kliknúť http://www.riesenieproblemov.wgz.cz/


...gratulujem, tomu hovorím zmena a postup

Priateľka ma poprosila dať túto otázku, na základe Deniskinho linku, čo čítala. Čo má urobiť žieňa, keď jej manžel, ktorému obetovala všetko, žila s ním skoro päť rokov, spolu hospodáril aj jej peniaze za byt, čo predala minuli spolu, potom si myslela, že byt, ktorý kúpujú a počas rekonštrukcie aj ona finančne sa na tom podielala, bude ich spoločným domovom a konečne budú šťastní. (Byt je na jeho meno, aj hypotéha nie malej čiastky tiež) Od dokončenia úprav, má ona tam trvalý pobyt no a potom sa jedného dňa zobrali.Robila a robí doma nielen gazdinú, teraz už manželku aj slúžku, lebo manžel jej máločo pomôže, nakoľko on je chlap a žena sa má starať o domácnosť, poriadok a čistotu. Už predtým mal iné známosti žso ženami, odpustila mysliac si, že sa už to nebude opakovať. No zasa je iná žena a keď na to mu manželka prišla, je oheň na streche. Dokonca mu niekto nakukal, že si po numerologickej stránka nepasujú. On jej veľmi nedôstojne a vulgárne nadáva, psychicky jú týra ba aj z bytu vyháňa. POvedal jej, že ich už nič ako manželov nespája,ale ona mu má platiť 2/3 nájomného (ona má z prvého manželstva synčeka.) má mu prispievať na jeho výdavky hypotéku a auto, ktoré splácajú. Ona môže tam bývať, ale starať sa o všetko a ak bude chcieť, môžu aj intímne žiť, ale jej je p...a do toho čo on robí, kde ide a keď sa jej to nepáči, nech vypadne z jeho bytu. Ona je už veľmi zle na tom psychickypopri tom, že ani po zdravotnej stránke nie je na tom najlepšie. Čo má urobiť..odísť do podnájmu aj so synčekom, ktorý však nebude mocť platiť, lebo nemá vysoký príjem, Alebo má trpieť, znášať jeho výbuchy zlosti, vyhadzovy a trpieť, čo jej povedal, že ak ho nas..e, uvidí, že si on do svojho bytu donesie novú partnerkua ona konečne aj s deckom vypadne.

No ja neviem, naco tato zena caka, az ju manzel oberie o zvysly ludskej dostojnosti a vyhodi ju aj z bytu, bez penazi a znicenu? Preco sa nebrani takemu ponizovaniu?