zaujimave pojednanie o retroaktivite v prave.
__________________________________________________ _____________
Zákaz spätného pôsobenia práva je založený na tom, že človek má mať právo sa takpovediac zariadiť. Ak by právo bolo menené spätne tak, že napríklad by sa trestným činom stalo niečo, čo bolo v čase konania dovolené, nemohli by sme si nikdy byť istí, či to, čo konáme nebude neskôr sankcionované. V takom právnom režime sa nedá žiť, neexistuje v ňom sloboda. Dôvera páchateľov amnestovanej trestnej činnosti v právo by však zrušením amnestií nebola nijako sklamaná, nijako nebola narušená ich spôsobilosť sa zariadiť v minulosti. Spoliehanie sa na to, že skutok bude amnestovaný nespadá pod legitímne očakávania, a spoliehanie sa na to, že skutok bol amnestovaný nijako nemohlo ovplyvniť spáchanie skutku, teda to, ako sa páchatelia „zariadili“. A ak by malo byť očakávanie a zariadenie sa páchateľov tak ako by bolo formulované na pozadí právnej istoty zaznamenané najvernejšie, muselo by znieť nasledovne: „Ak by som vedel, že po udelení amnestie na trestný čin, ktorý som spáchal bude táto amnestia zrušená, trestný čin by som nespáchal.“ A taká formulácia je zjavne bizarná a takéto očakávanie nikto nemohol mať. Porovnajme ju s bežným vyjadrením dôvery a sklamaním sa v nej: Fajčenie bolo povolené. Ak by som vedel, že fajčenie bude spätne zakázané, nefajčil by som/sporil by som si na pokutu/atď.“ Túto dôveru nesmieme sklamať, nie tú prvú. Mohli si páchatelia myslieť, že ich činy nie sú trestné? Nemohli. Ako inak by sa zariadili, ak by ich skutky neboli amnestované? Nijako, alebo by ušli do zahraničia, čo by i tak nebolo v súlade s právom, preto to nemôže byť legitímnym očakávaním.
__________________________________________________ ____________
zdroj
http://www.usap.sav.sk/index.php?id=berdisova