Schody. Ani príliš veľké, ani strmé, ani rozbité- obyčajné schody. No Hope i tak zosmutnela. Zastavila sa tesne pred prvým. Nevládala. Zadné labky akoby jej ani nepatrili, nedovolili jej to. Tak veľmi chcela po nich vyjsť a ísť s nami, len aby už viac nebola sama. Pozreli sme sa na seba a nebolo treba nič hovoriť. Prešiel nám mráz po celom tele, už ani nevieme, koľký krát za poslednú hodinu... Jedna z nás opatrne chytila zadné labky, ktoré sa Hope už opäť podlomili, druhá prednú časť tela a pomohli sme jej hore do veterinárnej ambulancie. Iste, mohla ju zobrať na ruky len jedna, veď Hope- ešte stále živé torzo nemeckého ovčiaka, dnes váži niečo cez 20 kíl.
Ale ako ju chytiť tak, aby sme jej už viac neublížili? Rebrá na nej ľahko spočítate z diaľky, sú obalené len kožou... Koža na bedrových kĺboch je zošúchaná a odretá od neustálych pádov, keďže Hope nemá silu udržať sa na nohách a padá k zemi... Každý kúsok jej zúboženého tela je posiaty malými ranami od stoviek bĺch, ktoré spôsobili, že Hope je anemická, v dôsledku straty krvi... Zadné labky má zodraté po bokoch, i pazúriky na nich priam zbrúsené, lebo jej podvyživené telo je tak zoslabnuté, že Hope už nedokáže veľa prejsť a zadné labky ťahá za sebou, keď hľadá čokoľvek, čo by sa dalo zjesť....
Ale Hope už v poslednej dobe nevládze hľadať jedlo- parazity jej odoberajú silu, a čím viac sa snaží, tým viac vyčerpanejšia je. Občas jej niekto niečo hodí v dedine, kde ju každý za tie roky pozná. „Kto? Ahá, ten chudák pes... tam niekde sa zdržiava... a prečo ho hľadáte, na čo vám je hentaký pes?“ Pýta sa jeden z tých, ktorí ju denne videli šúchať sa po strede cesty, keď spadla a snažila sa dostať na krajnicu, ale nedokázala sa zdvihnúť.... Že sme mali šťavnato odpovedať? Komu? Celej dedine? 99% ľuďom okolo nás?
Hope sme hneď po príchode z veteriny okúpali, zmývali sme z nej stovky bĺch v provizórnych podmienkach, stále neveriacky krútiac hlavou na tým, že táto fenka napriek všetkému žije. Odčervili sme ju, kúpili najkvalitnejšie granule, aké sa v ten deň dali zohnať. Hope zjedla svoju prvú dávku prekvapivo rýchlo na to, v akom stave má zúbky. Veru, stav jej zubov nešiel do hlavy ani nám, ani veterinárovi. Mala ich zvláštne poodlamované a zbrúsené. Veterinár prehlásil, že sa možno snažila dostať z nejakého miesta... I preto je dosť ťažké odhadnúť vek tohto zúboženého psíčaťa- 8 alebo 9 rokov? Podľa zubov sa to v tom prípade rozhodne určiť nedá. Ďalšiu dávku papania aj napriek najsmutnejším a hladovým očkám nedostala. Prečo? Lebo konečne sa o ňu niekto bál. Možno prvý krát v jej živote. Torzia žalúdka je to posledné, čo by sme pre Hope chceli.
Neskôr sme ju nechali trochu sa zoznámiť s okolím, šli sme veľmi pomaly, lebo i keď sa Hope snažila, labky ju vôbec neposlúchali. Potom prišiel šok, a vtedy sa konečne spustili slzy, ktoré sme pre hnev celý deň zadržovali. Hope si sadla na trávu a začala jesť- kamienky, trávu, čokoľvek na čo dosiahla. Hladovo hltala malý kúsok asfaltu, ktorý vytŕčal zo starého chodníka, a potom ďalší a ďalší, až kým sa nám podarilo ju odtiahnuť. Plakali sme, lebo v tej chvíli sme pochopili, prečo sú jej zuby tak zvláštne poodlamované a zbrúsené a ako dlho asi ležala na mieste, kde sme ju našli, a v stave v akom sme ju našli...
Je prekvapivé, že Hope človeku stále verí. Vyšetrenia u veterinára absolvovala bez náhubku, iných psíkov si ani nevšimne, ani raz sme ju nepočuli zaštekať, vďačne oblizuje ruky, aj keď je nič neponúkajú a za človekom chce ísť ako šteniatko, ktoré práve objavilo, že niekomu môže veriť. My len dúfame, že sa nájde jeden, jediný človek, možno z tých 99%, ktorý sa nikdy nespýta, „načo mi bude hentaký pes?“, lebo on práve takého psa potrebuje.
HOPE je v provizórnych podmienkach v kancelárii, kde môže zostať do nedele večera a potom ju čaká útulok, ak ju nejaký príjme, kde sa Hope utrápi! V JEJ STAVE TOĽKÝ STRES NEZVLÁDNE. PROSÍME VŠETKÝCH, KTORÍ MAJÚ V SEBE EŠTE ASPOŇ KÚSOK ĽUDSKOSTI, ABY NÁM POMOHLI. HOPE POTREBUJE DOMOV A MY POMÔŽEME BUDÚCEMU MAJITEĽOVI AKO BUDEME VEDIEŤ! Preboha ľudia, veď je to život! Nie je jedno či ľudský alebo zvierací?
KONTAKT: 0904 960 192