Chcela by som sa pridať ku všetkým tým, ktorí tu spomínali duševnú pohodu a hlavne podporu chorému, ktorá je taká dôležitá. Moja životná skúsenosť je tiež krutá a tiež som si zažila svoje, pretože týmito problémami prešla moja stará mama, môj otec a mamin brat. Boli to 3 roky intenzívnej starostlivosti raz o jedného, druhého, tretieho. Moja stará mama mala síce rakovinu prsníka, ktorá spôsobila to, že sa metastázy rozrástli po celom tele a najhoršie to bolo so zažívacími orgánmi. Neželám nikomu to utrpenie, ktorým prešla. Môj otec mal rakovinu hrtana, od zistenia choroby do pol roka zomrel, hoci mu nasadili intenzívnu liečbu, už bolo neskoro, nakoniec sme ho kŕmili vývodom, ktorý mu zaviedli cez nos. A nakoniec strýko, ktorý mal rakovinu hrubého čreva, tiež ho len otvorili a zatvorili a po mesiaci zomrel. Vtedy som si uvedomila, že títo ľudia potrebujú našu oporu, potrebujú, aby sme boli silnejší ako oni a dávali im stále impulzy na to, aby sme im ich utrpenie pomohli zmierniť. Viem aké je to ťažké, hlavne tá bezmocnosť, keď nemôžete pomôcť. Ale ako bolo spomenuté, treba stále hľadať riešenia, zisťovať si, čo by bolo vhodné použiť keď aj nie na vyliečenie, ale aspoň na zmiernenie utrpenia. Držím všetkým palce, ktorí prechádzajú takýmito ťažkými životnými skúškami, treba dúfať, veriť a byť optimistický, aj keď sa situácia zdá byť neriešiteľná, lebo psychická pohoda dokáže prekonávať všetky prekážky ľahšie.
GabiZ