Karas Milan Danushka.
Neboj sa ! (ani ostatní )
TOTO tu sa volá ŽIVOT (žiadne hrkútanie).
Ahoj
Milan
Milan, naopak, ja sa vôbec nebojím prezentovať svoj názor.
Inak nemôžem si zvyknúť na štýl Tvojho písania, ale to je môj problém a mám na to právo.
Prečo vyťahuješ a cituješ len časť pôvodného textu, ktorý sa tu píše...Vyťahuješ veci z kontextu a pôvodná myšlienka stráca význam.
Čoby som sa bála. Naopak, mala som manžela, teraz je to už ex-manžel a bol chorý. Alkohol mu úplne zničil život a skoro aj nám, čo sme s ním žili - teda mne a deťom. Márne boli všetky snahy. Keď už po nociach močil na schody, mysliac si že je na toalete, vedela som, že končím JA.
Rozviedli sme sa a čuduj sa svete, po roku prestal exmanžel piť. Bola to liečba šokom, stratil rodinu, stratil dôveru najbližších, ale to neznamená, že takýto šok pomôže každému. Ako som povedala, na každého niečo iné platí. Aj k pacientovi chorému na alkohlizmus bude najbližšie okolie pristupovať ako k pacientovi, potom nastúpi rezignácia a nikto im to nemôže zazlievať.
A aké ponaučenie pre mňa do ďalšieho života z mojej vlastnej skúsenosti :
Ak by som videla svojho neplnoletého syna náhodou s alkohlom v ruke v nejakej krčme, tak mu spravím na mieste taký cirkus, že si to bude celý život pamatať. Ak by moja dcéra jedného dňa doviedla priateľa svojho s akýmkoľvek náznakom sklonov k alkoholu, tak letí jej kamarát z domu ako prvý...a budem sa pýtať, kde som spravila chybu, že si dcéra našla takého priateľa.
Čiže z mojej strany je to téma, bahnitá, bolestná a trpká. Kto tu zlyhal, ťažko povedať. Ja stojím na brehu tomto a dnes si vravím, kto chce piť - nech pije, kto chce pomáhať alkoholikovi - nech mu pomáha, kto chce alkoholika opustiť - nech ho opustí.
Aj alkoholika si môžme naďalej vážiť, nemusíme ho zatratiť, ale ani nik nás nech nezatracuje, že sme ho opustili.