Ja viem, že pýtať radu v tejto situácii je ťažké, ale nemohla som sa zbaviť myšlienky ako ďalej, či robím dobre, že odchádzam alebo nie. Dnes je veľmi ťažko s prácou, ale neznamená to, že musíme znášať všetko zlé, žiť v strese a pod. Čo sa týka dôvodu ich správania , mali na to asi taký dôvod, že ja som typ človeka, ktorý hovorí pravdu rovno do očí. Pracovne povinnosti zvládam, v tom problém určite nevidím, hoci priznám, tým, že som v strese a stale sledovaná, som z toho unavená a niekedy nevládzem. Veľmi ma urazilo, keď si ma zavolal môj šef až ku generálnemu a dvaja veľkí mladí šefovia sa ma pýtali na môj zdravotný stav. Samozrejme nezľakla som sa ich a odpovedala bez strachu, že je to moja súkromná vec. Keď som vtedy spomenula slovo diskriminácia, vysmiali ma, že to musím dokazať. Vtedy som sa rozhodla, že nič dokazovať nebudem, ale odídem. Nebolo to jednoduché rozhodnutie, preto som sa chcela s Vami chcela oň podeliť , nakoľko z príspevkov , ktoré na porade čítam, vidím, že v mnohých prípadoch ste poradili.