V čase, keď leasing. zmluva ešte trvá, a teda ide o nájomný vzťah, uplatňovala by som vo výdavkoch všetko to, čo mi povoľuje zákon v § 19 s ohľadom na prenajímané vozidlá v príslušnom pomere (firemné; súkromné), na základe najazdených km. Po ukončení leasing. zmluvy, keď vlastnícke právo prechádza na nájomcu, by účtovanie záviselo od skutočnosti, či vložím (už moje) vozidlo do firmy (samozrejme s nulovou obstarávacou hodnotou) alebo mi zostane ako súkromné a budem o ňom tak aj účtovať, ale bez sadzby paušálnej náhrady (pretože obstaranie vozidla už zohľadnené v daňových výdavkoch mám), teda iba PHM. Leasing je predsa forma prenájmu príslušného majetku, ku ktorej daňovník pristupuje väčšinou vtedy, ak nemá dostatok prostriedkov na jeho okamžitý nákup a ja nevidím dôvod, prečo by mal znášať všetky výdavky za používanie prenajatého vozidla iba z vlastných, a teda už zdanených finanč. prostriedkov, ak toto vozidlo využíva aj na dosahovanie príjmov z podnikania. V prípade, že by zo strany DÚ boli k vyššie spomínanému predsa len nejaké námietky, argumentovala by som tým, že je dokonca pre štát výhodnejšie, ak som si vozidlo zaobstarala ako súkromná osoba a uplatňujem si vo výdavkoch iba tie, ktoré sú skutočne vynaložené za účelom podnikania, ako keby som vozidlo zaobstarala na leasing. zmluvu s IČOm a uplatňovala by som si výdavky spojené s leasingom v plnej miere, a vozidlo pritom používala aj na súkromné účely.