Je ťažké určiť, kedy rodič iba presadzuje prísnu výchovu,alebo dieťa naozaj týra. Je to dosť závažné obvinenie. To, že na nu kričí, alebo jej dá "zaracha", ešte nemusí znamenať, že ju naozaj týra. Rodičov si nik nevyberá. Niekto kričí a niekto má iné metódy. Nepíšeš, koľko má kamarátka rokov, ani za čo na ňu otec kričí,alebo jej dáva "zaracha".
Čo na to hovorí matka? Správa sa tak aj k ostatným členom rodiny,alebo iba k nej? Keď sa o tom nemôže porozprávať s otcom, nech to skúsi cez matku.
Niekedy pomôže aj pohovor so školským psychológom-poradcom, alebo učiteľkou, ktorí môžu následne dohovoriť rodičom.
Prípadne nech sa skúsi poradiť na linke detskej dôvery : 0800 117878
http://www.linkadeti.sk/syndrom_can.html
Ak je to naozaj vážnejšie a naozaj má kamarádka pocit , že je týraná môže sa obrátiť na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny alebo priamo na polícii
[hore]Legislatívne normy
V roku 1989 prijala OSN Dohovor o právach dieťaťa, ktorý integruje v sebe všetky kategórie ľudských práv: občianske, politické, sociálne a kultúrne. Dohovor o právach dieťaťa ratifikovalo Federálne zhromaždenie bývalého Československa v roku 1991. Je to nadnárodný právny dokument a má prednosť pred zákonmi jednotlivých krajín, pokiaľ ho tieto krajiny ratifikovali. Podľa Dohovoru o právach dieťaťa „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia všetky potrebné zákonodarné, správne, sociálne a výchovné opatrenia na ochranu detí pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním, včítane sexuálneho zneužívania, zanedbávania alebo nedbanlivým zaobchádzaním, trýznením alebo vykorisťovaním počas doby, keď sú v starostlivosti jedného alebo oboch rodičov, zákonných zástupcov alebo akýchkoľvek iných ľudí starajúcich sa o dieťa“. Právna ochrana je v Slovenskej republike garantovaná aj Ústavou SR a konkretizovaná ustanoveniami v rozličných zákonoch napr. v Zákone o rodine, Občianskom zákonníku, Zákonníku práce, Trestnom zákone, Trestnom poriadku a pod.
[hore]Rozpoznanie a riešenie problému
Zo štatistík vyplýva, že prevažná väčšina násilného chovania voči deťom má interfamiliárny charakter. Týranie dieťaťa, ktoré prebieha v rodine, respektíve v náhradných formách rodinnej výchovy, patrí k najhorším formám porušovania práv dieťaťa.
Kto a ako je teda zodpovedný za ochranu dieťaťa, resp. za nápravu skutkovej podstaty v prípade podozrenia z týrania dieťaťa?
Vychádzajúc z ustanovení trestného zákona môžeme povedať, že zodpovednosť má každý, kto o takomto konaní vie, resp., kto má podozrenie na takýto čin.
Kto je zo zákona povinný konať v takomto prípade v prospech dieťaťa? Aký je postup pri ochrane dieťaťa pred týraním v rodine?
Každý, kto má podozrenie z týrania dieťaťa je povinný na základe vyššie uvedených skutočností nahlásiť toto podozrenie či už úradu práce, sociálnych vecí a rodiny alebo priamo orgánom činným v trestnom konaní.
Aký je postup uvedených orgánov pri hlásení o podozrení z týrania dieťaťa?
[hore]Pracovníci uvedených inštitúcií:
sú zo zákona povinní prešetriť podozrenie z týrania, zneužívania alebo zanedbávania dieťaťa. Prešetrenie sa realizuje osobnou návštevou rodiny dieťaťa, pohovorom s rodičmi, starými rodičmi, súrodencami a samozrejme aj so samotným dieťaťom. sú povinní preveriť si tento predpoklad u ošetrujúceho lekára dieťaťa. Práve pediater je veľakrát prvým, kto vysloví podozrenie z týrania resp. iného ohrozenia dieťaťa. vyžiadať si informáciu zo školy ( vrátane materskej školy ), ktorú dieťa navštevuje. vyžiadať si informácie od susedov, príbuzných a pod. vyžiadať si správu z obce. zabezpečiť vyšetrenie dieťaťa po somatickej a psychickej stránke a na základe overených informácií navrhnúť riešenia. V prípade, že sa potvrdí podozrenie z týrania dieťaťa a samozrejme v závislosti na častosti, intenzite, psychickej narušenosti dieťaťa, možnosti nápravy zo strany rodiny má
príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny niekoľko možností riešenia a to od uloženia výchovných opatrení až po návrhy na nariadenie ústavnej výchovy, obmedzenie či zrušenie rodičovských práv, ktoré predkladá súdu.
Súdne konanie je niekedy veľmi zdĺhavé a dokazovanie o tom, že dieťa bolo skutočne týrané, je veľmi obtiažné už s ohľadom na skutočnosť, že mnohé deti v strachu zo straty rodičov alebo z obavy pred možným trestom a podobne odmietnu pri vyšetrovaní, resp. sú príliš malé na posúdenie konania rodiča. V praxi nie je zvláštnosťou, že neprimerane bité a zanedbávané bývajú deti v najútlejšom veku. V takomto prípade často zostáva dieťa naďalej v starostlivosti pôvodnej rodiny.
K tomu, aby mohli kompetentní pracovníci ( odborníci z úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, orgánov činných v trestnom konaní, lekári, pedagógovia, psychológovia, sudcovia ) rozhodnúť o tom, či dieťa bolo, resp. nebolo týrané, musia byť schopní rýchlo a jednoznačne diagnostikovať príznaky týrania na dieťati.