Keď je do neba ďaleko
Slovensko je mýtická krajina, ktorej ľudia žijú v médiách
Bol som na zdravotnej dovolenke. V Štóse. Viete, kde to je? Dominika to vie, ona tam žije. Ja som sa musel poriadne pozrieť do mapy, keď som tam cestoval. Nakoniec som trafil. Išiel som na kraj mapy a v Moldave nad Bodvou som odbočil doľava. Zastal som až tam, kde je svätý pokoj a čistý vzduch. A úžasní ľudia. Myslím domácich. S cezpoľnými je trošku problém. Ako všade. Ale nie až taký veľký, ako napríklad v Bratislave. Ja som cezpoľný prakticky nepretržite od svojich pätnástich rokov, takže viem, čo je to za chamraď.
Kašľúci anjelici
Dominika chodí do prvej triedy. Má problémy s prieduškami. Kašľúci anjelik. Bystrý. Aj keď do školy viac nechodí, ako chodí, so spolužiakmi krok drží. 7 + 7 spočíta hravo. Aj keď sa to ešte neučili. Poráta si prsty jednej ruky, pridá dva z druhej, potom tie isté prsty poráta ešte raz, ibaže nezačne od jednotky, ale od osmičky. Prsty mi vždy pomôžu, usmeje sa, keď ju Peťo pochváli, že výsledok je správny. Peťo je tu takisto na liečení. Aj on je kašľúci anjelik. Trochu väčší, lebo hoci je ešte len štvrták, váži a meria toľko ako máloktorý ôsmak. Som najväčší z triedy. Aj najmúdrejší, pochváli sa. Bezpochyby právom. Napríklad bezchybne ovláda hlavné mestá. Vie, kde leží Aruba. Zaujíma sa o kozmonautiku. Zaujíma sa prakticky o všetko.
Išli sme do jaskyne. Speleoterapia. Ujo a vy ste povedali, že ste prišli z Bratislavy... Áno. A Bratislava je na Slovensku? Bratislava je hlavné mesto Slovenska, zahučal Peťo. S prevahou štvrtáka, ktorý má nadhľad a nadváhu ôsmaka. Vzápätí kuc, kuc, predsa len – kašľúci anjelik. A u vás v Bratislave sa tiež hovorí po slovensky? – pýtala sa Dominika ďalej. Peter zbystril. Pravdaže, na Slovensku sa hovorí po slovensky, odpovedal som. Dominika šla ako píla, ale to hlavné ešte len malo prísť. Aj prišlo. A my doma prečo nežijeme na Slovensku, keď hovoríme po slovensky...? Nechápal som. Dominika mi hodila lano. ... v televízore vždy hovoria, že u nás na Slovensku, a my sme v televízore ešte nikdy neboli.
Dominika je z Medzeva, Peťo z Jasova. Medzev je mestečko ako vystrihnuté z pohľadnice. Príde prvý jarný dážď, bude ešte krajší. Jasov je skvost. Barokový kláštor premonštrátov, famózna jaskyňa, hrad... A cigánska osada. Kto chce vedieť, ako vyzerajú predmestia Kábulu, alebo slumy v Nairobi, nech sa páči. Kúpele Štós majú bohatú tradíciu. Aj prítomnosť. Liečil sa tam prezident Edvard Beneš, komponista Jaroslav Ježek, básnik Laco Novomeský. Podstatnú časť svojho života tam strávil sochár Vojtech (Béla) Loffler.
Dýchacie a pohybové problémy si tu liečili a liečia tisícky ľudí, ktorých mená sú starostlivo zapísané v kúpeľných knihách. Radi sa vracajú. Bodaj by nie. Personál je skvelý, procedúry prospešné. Rastú tam jedle a buky, ktoré dvaja dospelí muži neoblapia. Čistý vzduch sa tu meria na kubíky, svätý pokoj na desaťročia.
Povyberané hrozienka
Peťo Dominiku strašil, že v jaskyni budú netopiere. Boli. Zazimované vyzerali ako hrušky, ktoré prečkali prvé aj posledné mrazy na konároch. Dominika povedala, že sa nebojí. Dvaja päťroční pacoši mali na strach z netopierov doslova recept. Ja ich osolím. Okorením, kontroval druhý! Opaprikujem!! Hodím ich do guláša! Oteckovia sa len prizerali. Kašľúci anjelici takto vybavili aj srnku v lese. Odrežem jej hlavu! A potom ju odhodím, kuc, kuc! Oteckovia, ktorí boli na ozdravnom pobyte so svojimi malými prieduškármi ako garde, sa len nezúčastnene pozerali z okna. Na krajinu, po zime trochu unavenú vlastnou nehybnosťou.
Večer kašľúci anjelici už spali alebo hrali svoje kruté detské hry. V kaviarni liečebného domu sa zišli len ich oteckovia. Prišli aj mamičky a ostatní kúpeľní hostia, napospol cezpoľná zostava. Po treťom kábeešku sa to rozbehlo. Cigáni sú čvarga. Maďarom nerozumie ani vlastná mať. Židia boli vždy jedna banda. V Bratislave je príšerne draho a aj tak tam nič nemajú. To sa už pridali dámy. Pili fernet s tonikom. Politika je jedna veľká špinavosť. Už ani tá SuperStar nie je to, čo voľakedy... A tieto reklamy, to kde má človek na to brať, keď všetko ide len hore a hore!
S nami cezpoľnými je vždy problém. Prídu, povŕtajú sa, povyberajú hrozienka z koláča, zbalia najkrajšie baby, ak vôbec pozdravia, tak len na pol huby, do očí med, za chrbtom. Škoda reči. Títo sa nerozprávali. Nadávali. Na všetko. Na všetko, čo sa v telke šustlo. Tichý les okolo, Medzev, Jasov, ich deti, srnky, netopiere, oni navzájom, to všetko prestalo existovať. Rozprávali sa s veľkoplošnou obrazovkou nad barom. Viedli dualóg s televíziou. S televíziami, lebo barman prepínal televízne stanice podľa rytmu reklamných brejkov.
Telka si húdla svoje, oni si húdli svoje. Vo svite obrazovky pôsobili ako jaskynní praľudia zhromaždení okolo ohňa. Po stenách tancovali ich vlastné mátožné tiene. Svetlo ich malo zachrániť pred tmou tam vonku. Lenže toto svetlo, na rozdiel od ohňa v jaskyni, ich zmätok a strach pred svetom v tme a za tou tmou, len zväčšovalo. A zrazu mi bolo jasné, odkiaľ tá Dominikina otázka. Slovensko je pre ňu nejaká mýtická krajina, ktorej ľudia žijú v médiách. Ani nie ľudia, krvilační nadľudia.
Normálni ľudia žijú tu, doma, kde je božské ticho a svätý pokoj. Tu, odkiaľ je do neba ďaleko. Do Bratislavy raz toľko.