Poradiť Ti neporadím, zatiaľ mám len malé dieťa, ale už ma aj 4-ročný drobec dokáže poriadne vytočiť. Tiež som občas zúfalá, že po ňom len stále kričím.
Ale myslím, že riešenie - vypadnúť niekam aspoň na mesiac by prišlo vhod. Chalani by si uvedomili, že sa nič samé neurobí - neoperie, neožehlí, nenavarí... a že to, čo po nich chceš - vysypať kôš, alebo upratať svoju izbu - je naozaj minimum.

Hore hlavu. Su to chalani a ti su trošku lenivejší. Skús si pokojne s nimi sadnúť pri nejakej kole a povedz, že budeš súhlasiť na nejakom ich návrhu, nech skúsia poradiť, veď to sú už hotoví mládenci. Nech určia kedy v akom čase ich to nezaťaží, povedz čo chceš ty a čo navrhuješ a nech to povedia aj oni a potom obe strany najdite nejaký vhodný stred.
Sama som trochu so synom bojovala v tomto veku, dcéra bola v pohodičke. No keď šiel na výšku a bol na intraku tak mu vadilo že ostatní dvaja z izby boli neporiadní a robil všetko aby mohol mať sám izbu, že keď dopili kávu tak šálka stála aj mesiac až tam bola pleseň. Uvedomila som si, že niečo sa na neho predsa len prilepilo, tak som spokojná. Veľa šťastia

Ako by si hovorila o mojich synoch. Presne toto isté som prežila i ja. Jediné, čo som zistila, že krikom a hádkou som nezmohla nič. Najlepšie je sadnúť si spolu a vyrozprávať si to bez emócií. Treba rozdeliť prácu a trvať na tom. Ľahko sa mi o tom teraz hovorí, lebo sú už obaja ženatí - starší už otec 4,5 ročnej dcérky a mladší otec - čakateľ. Musím sa prizanť, zmenili sa až pri svojich ženách - začali brať život vážne a zodpovedne. Ja som musela pristúpiť aj k takým tvrdým trestom, že keď nebolo spravené to, na čom sme sa dohodli, tak som trebárs nenavarila, alebo som im neoprala, alebo neožehlila. Fakt to /ale len NIEKEDY!/ zabralo.

Veľký súhlas.......pre dieťa je rodič najbližším vzorom správania sa, kopíruje ho (napodobňuje) od narodenia a má tendenciu správať sa voči rodičovi tým istým sôsobom (napr. aj krikom) a tiež vo svojej budúcej rodine uplatňuje pozitívny alebo negatívny model rodiny, v ktorej vyrastalo. Takže, ešte raz...súhlas s vetou hore

bubusko, aj ja mám takéto problémy aj moja kolegyňa a asi mnoho ďalších hlavne čo sa týka synov. Skúšala som už naňho všeličo, ale najviac zabralo a aj zaberá toto: Odišiel preč na víkend a ja som mu vyupratovala celú izbu, len tak žiarila.( On tam má všelijaké kábliky a čo ja viem aké súčiastky okolo počítačov...... veď asi poznáš chlapčenskú izbu, keď máš synov ) Viem bolo to drastické, ale teraz stačí, keď mu poviem, že ak si do určitého času neuprace izbu tak mu ju upracem ja:p . A on už vie, že to urobím.....

Dokonca som už urobila aj takú vec, že som mu dala špinavý riad do izby, periny -keď už si myslím že treba prevliecť- to mu len čisté hodím na posteľ. A niekedy keď odo mňa niečo chce, tak poviem - až keď urobíš .....

Hlavne nič namiesto neho nerobím, a nedovolím to ani ostatným členom rodiny. Každý má nejaké povinnosti.
Myslím si ale, že krik nič nevyrieši - akurát si môžete povedať veci, ktoré neskôr budú mrzieť všetkých.
Chce to len trpezlivosť. Skús sa povzniesť nad niektoré veci. Chápem, že je to ťažké. Často sa to ani mne nedarí.
Možno by vám aj pomohlo, keby si išla ak sa dá na nejaký čas preč ak máš kam a nechala nech sa o seba starajú sami.

Ono je to tak, že muži(a to Tvoji chlapci už viac-menej sú) majú iné priority ako my ženy a tým vznikajú konflikty. Určite je pre nich dôležitejšou otázkou napr. konflikt v Libanone ako uprataná izba a ja im v duchu dávam za pravdu. Podobné to bolo aj u nás len v bledemodrom. Pochopila som, že tento vek je pre vznik rôznych naťahovačiek ako stvorený. Oni sa chcú už od nás odtrhnúť a my ich ešte nechceme pustiť. Chceme rozhodovať o tom, čo majú robiť a ako to majú robiť a oni si už chcú začať svoj život riadiť sami a aj o veciach okolo nich tiež rozhodovať. Neboj, toto obdobie prejde a to, čo si do nich vložila, sa po čase dostane na povrch. Snaž sa ich chápať a začni brať s úplnou vážnosťou ich názory. My toto obdobie už máme dávno za sebou, ale presne si spomínam, že aj keď naše vzťahy boli vrúcne, neboli bezkomfliktné. Až keď som pochopila, že ja som tá, ktorá už má niečo za sebou a preto musím aj byť rozumnejšia. Oni sú vo veku, keď sa z chlapcov stávajú muži a sami s tým majú, na rozdiel od nás, čo robiť. Myslím, že je dobré si premietnúť klady a zápory. Sama hovoríš, že chlapci sa neflákajú, nefajčia atd. Keď si to porovnáš s nevynesenými odpadkami, neprezlečeným povlečením, ...
Hovorím tu ako stará matróna, ale myslím to úprimne. Vždy sa dá dohodnúť, ale kľúč na to musíš nájsť sama. Oni ho v svojom veku ešte hľadať nebudú.

mila bubusko, ja som rezignovala. Na krik nemam energiu, co stihnem, urobim, co nie, nie je urobene. Mam 23, 18 synov, + muza, ani jeden nema zaujem. Do izby deckam nejdem, ako maju, tak maju. Iba ked umyvam okna 2x rocne, tak im to vytriem. it´s all. Smeti dam pred dvere, kto ide prvy, vynesie. Ak nevynesie, vynesiem ja (ale to sa mi uz davno nestalo). Nenervac sa, este z toho ochories. Ta rada s rozdelenim prac je super, iba mne sa neosvedcila - stary nic doma nerobi, a argument deti - ked nerobi on, tak ani my, som neprebila. Takze tak. Prajem ti vela trpezlivosti.

Súhlasím so všetkým čo tu bolo v tejto téme napísané .......ale nie je možné prehliadnúť aj fakt ...že zrovna synovia chcú vo veľa prípadoch kráčať v šľapajách otca ......to znamená , že ak vidia , že otec tiež neprikladá v domácnosti ruku k dielu , čo sa týka nákupov, upratovania a podobne ....tak veľmi ťažko pochopia , že je nutné ,aby sa trošku zamysleli nad sebou a začali chlapci na sebe pracovať .

Alebo som z doby minulej ....? No môj manžel v domácnosti tomu tiež nedá veľa ....

Ja som pred 16 rokmi začala s výchovou najprv manžela. Nie ťe by sa mi podarilo všetko čo som chcela, ale niečo zabralo. Napr. keď som stále umývala riady len ja, a deti boli malé, tak som si jedného dňa povedala "dosť" , a viac som ho neumyla. Treba na to pevné nervy a chodiť okolo tej hory riadu ale len dovtedy kým môj milovaný manžel nepoložil otázku:
A čím budem jesť a z čoho? A moja lakonicka odpoveď od rozčítaných novín bola ...s tým a z toho čo si umyješ.... Myslím že pohľad na tú kopu špinavých tanierov na samom spodku sa mu vôbec nepáčiL. Najprv umyl všetko a až tak sa najedol. Odvtedy u nás bez jediného slova platí, že ak riad neumyjem 1 deň je na rade niekto iný.
Teraz majú moje dcéry vzor aj v ockovi. Klamala by som ale , že s 15 ročnou dcérou nebojujem aj ja - hlavne čo sa týka poriadku v izbe a v skrini. Ale nebojujem sama, a preto ani toľko nekričím. U nás pomáha ak sú už večer stanovené úlohy čo treba spraviť. Asi je to zložitejšie už s dospelými (18 a viac) deckami. No asi by som im neuvarila, neoprala..... neviem ...ale nerobila by som všetko sama.

tiez sa pridam so skusenostou - mam pubertalnu dceru a syna, podobne problemy riesim "bez kriku s uplne kamennym "ksichtom" hlbokym zrozumitelnym hlasom" - jasne formulujem do kedy a co treba urobit. a verte ide to, z vrieskajucej mamy si deti nerobia nic - ved na nich krici od detstva a vedia , ze sa aj tak sa nic neporiesi, raz sme urobili experiment na tyzden - minule leto , nebola skola, a bola dovolenka, bordel a poflakovanie ma vytacalo, tak sme si na tyzden vymenili ulohy, deti museli zabezpecit chod domacnosti. bolo dost komicke ,ked prisli za mnou, ze nie je nic v chladnicke a ja s vyzorom zivajuceho medveda im hovorim - no a, tak chod nakupit nuz a ked zistili, ze nemaju peniaze tak pochopili, ze ich treba aj zarobit a potom este postarat sa o vsetko ostatne. od vtedy nemam problem, deti spravia co treba. dcera niekedy aj uvari a zacala zehlit. myslim, ze na decka je zbytocne kricat lebo oni to aj tak maju v trube a akurat co ja sa vytocim. mali by pochopit, ze mama nie je sluzka a ze vsetko co sa okolo nich deje nejde same,

Bubusko,
tak toto určite píšeš o mojich vnukoch, že? Práve som tieto problémy riešila s nimi, ale som to vzdala! Ak mi bude vnuknutý nejaký kvalitný a účinný recept, určite ho tu napíšem a budem žiadať od Richarda zlatú farbu naň!

Keď som bola puberťáčka, stále som si myslela, že mama je zlá, že odo mňa chce priveľa vecí, že stále len kričí a nič mi nedovolí. Nútila ma upratovať, žehliť, nakupovať,... Teraz mám síce ešte len 21 rokov, ale už teraz som jej za to všetko nesmierne vďačná. Snúbenec mi sám hovorí, ako sa mu páči, že viem variť, rada upratujem, vyperiem, vyžehlím a všetko ostatné. Vraj sa také dievčatá zháňajú ťažko, lebo väčšina behá po diskotékach, fajčí, pije, strieda frajerov a ak má umyť riad, tak sa bojí, že si zlomí nechtík.

Nemala som v úmysle chváliť sa, len som chcela povedať všetkým mamám, že Vaše deti prídu na to, čo pre nich robíte. Síce neskoro, ale predsa...

A je pravda, že chlapci robia to, čo ich otec. Keď môj ocko chodil do práce každý deň, chlapci nič neurobili. Teraz robí na smeny, teda je častejšie doma a veľmi mamke pomáha. Bratia to vidia a tiež začali umúvať riad, vysávať, chodiť na nákup,...

Prajem veľa trpezlivosti a aby vaše deti pochopili, že pre nich chcete len to najlepšie - naučiť ich prežiť.

Jani len si daj pozor, aby si tvoj priatel na to vsetko co robis nezvykol a nezacal to brat ako samozrejmost.

Spomínam si na mojich rodičov, hlavne maminu, ktorá s nami trávila viac času ako ocko. Sme traja súrodenci/sestra, ja a brat vekovo rozdiel -5 a -7 od najstaršej sestry/. Ke´d nás mamina hrešila, v puberte som si hovorila, že túto vetu, ani slová nikdy nepoužijem pri výchove svojich detí. Mamina mi iba povedala:šak počkaj, keď budeš mať svoje deti, všetko sa ti vráti.
V tom období sme mali služby aj brat s nami, umývanie riadu, upratovanie a pod. Hlavne ja som ešte aj varila /od 10 rokov/. Rodičia mám nechali aj vybavovanie poplatkov, čo bolo správne, pretože sme vedeli, že zadarmo nič nie je, aj nákupy sme robili my deti. Aj teraz si ako súrodenci pomáhame a sme nerozluční.

Pri výchove svojich detí som sa pristihla, že hovorím presne čo mi hovorila moja mamina a ešte som zistila, že som pridala aj slová, ale horšie, až som stŕpla. Myslím, že som mojich troch chlapcov vychovala dobre, i keď na upratovanie mali iný názor ako ja..a všetko šak potom, zajtra, prečo nie ten, alebo onen a pod. A ak chceli nejakú odmenu, tak som si raz zrátala, čo robím v domácnosti a každý mi bude za to platiť.Hneď skrotliMám s nimi vzťah kamarátsky a dobrý. Vždy hovoria, že ich iba ohováram a to, čo robia dobré nehovorím, tak sme si vysvetlili, že to je pre mňa samozrejmé. Už teraz sa ma pýtajú, ako som to všetko stihla a stíham aj teraz.

Preto sa pýtať, kde robíme chybu pri vychove svojich detí, podľa mňa odpoveď nie je. Milujeme ich a možno tým, že majú málo starostí robíme zle, treba ich zamestnávať a zapájať ich do rodinných starostí aj radostí.
Keby som sa mala vrátiť späť určite by som veľa vecí urobila inak.

Vlasti s vnúčatami je to iné, tie nevychovávam, ale kazím. Semo tamo ma niečo naštve, tak ich upozorním, ale....

Napadlo ma, že ma raz manžel aj s chlapcami naštval a dala som si otázku, prečo som ešte s ními. Začala som písať pre na ľavú stranu hárku a proti na pravú stranu, ktorá bola už skoro zaplnená a ľavá asi 3-4 položky. Najmladší, ktorý v tom čase študoval na obchod. akadémii mi nakukol ponad plece a zahlásil: Ľudkovia je zle aktíva skoro nič a pasíva nechcite vidieť, som zvedavý ako to mamina vyrovná, iba žeby zostalo všetko po starom a my musíme sekať dobrotu. Aj to pomohlo, tie pasíva si prečítali a ku každému bodu napísali, že to zmenia..a aj sa tak stalo na nejaký čas

Korduľa to robím aj ja, ale napriek tomu občas pristane smetný kôš uprostred synovej izby. :p Keď to nejde po dobrom...........

Aj ja mám už dospelé deti a tiež sa im veľmi nepáčilo keď museli ísť na nákup, čo to vybaviť a pomáhať, ale odstupom času sa priznali, ako je to dobre, že všetko vedia. Teraz sa ja zabávam na dcére, keď sa pohoršuje nad tým akí sú dnešní mladí nesamostatní.
Teraz rozmýšľam ako sa mi to podarilo. Vlastne ani neviem. Asi to bola nutnosť lebo som mala všetkých blízkych ďaleko a museli sme si zo všetkým pomôcť sami.
Ani môjmu synovi sa nechcelo upratovať, tak nejeden raz skončili všetky veci zo skrine na strede izby a musel to upratať. Je pravda, že mu s tým dcéra občas pomohla, ale pomohlo to. Jasne, že to na všetkých neplatí, lebo keď to vyskúšala moja kolegyňa tak po týždni to musela upratať sama. Samozrejme sa s tým priznala až omnoho neskôr.
Ešte sa osvedčila možnosť výberu. Dať dve možnosti. Spravíš to, alebo to. Samozrejme tá druhá možnosť musí byť ešte nepríjemnejšia ako to čo chceš aby Ti spravil.
Tak ako ste už písali, veľmi záleží aj od zvykov a príkladov v rodine, ale ja som vždy zastávala teóriu, že dieťa si dovolí len toľko, koľko mu dovolí rodič.

Prajem všetkým veľa trpezlivosti a nevzdávajte to.

Krásny deň

Tak ako tu čítam , tak sa mi zdá, že asi všetky mamky máme rovnaké problémy. Ocinkovia sa zo všetkého vyvlečú s odpoveďou "ako si si ich vychovala také ich máš." Čo som sa ja tiež narozčuľovala a niekedy som im už zo srdu povedala , že psík ma skôr počúvne ako oni.Nakoniec som pochopila, že to s krikom nepôjde tak sme si jeden pekný deň sadli a urobila som takýto plán. Syn je taký držgroš tak som povedala že všetko im darujem a budú si to platiť a ja budem robiť to čo oni a oni čo ja. Výmena úloh. Lebo keď bolo treba niečo urobiť v domácnosti ,tak on si kúpi aj nákup. Tak som ho pekne poslala na nákup a povedala som mu , že mu potom dám peniaze , nech kúpi zatiaľ za svoje. A keď prišiel tak mu hovorím , tak a teraz ti dám toľko koľko ty mne dávaš. Veru chytro ten pochopil , že by prišiel na mizinu a teraz aj na sestru pohundre a tá mu to hneď oplatí tým , že jej bude platiť za pranie . Niekedy mi je aj do smiechu ako sa vyjednávajú. Ale chlapi chcú byť takí dominantní. Včera sme zavárali uhorky a už nás dirigoval kto čo bude robiť ,aj ich všetky poumýval. Tak ma napadlo ,že keď sme boli ako deti ,rodičia nás brávali ku všetkej robote na pole. Asi tým, že sme si vedeli vážiť robotu sme boli zodpovednejší.Koľkokrát som veru s mamkou robievala rezance. Teraz na deti pohundreme , nemáme na nich také nervy, a radšej si urobíme všetko sami.Vlastne nedáme im možnosť ani sa to naučiť a potom chceme po nich aby to robili. A tým robíme asi chybu. Ono to príslovie asi platí "Ohýbaj ma mamko pokiaľ som ja Janko. Keď ja budem Jano neohneš ma mamo." Moje deti až keď začali zarábať pochopili ako sa zarába na chlieb a že si to treba vážiť. A nasmejeme sa keď ide na nákup syn . Kážem mu kúpiť 1 kg salámy a minerálku tak donesie 30dkg salámy a vodu žiadnu , keď sa opýtam to je pre koho? tak mi povie " treba šetriť " a vodu máte z vodovodu. No riaden žgrloš .
Ale aspoň vie ,čo koľko stojí a nebude dakedy manželke vytýkať, kde dala peniaze, ako to zvyknú niektorí muži. A keď niekedy veľmi hundre čo má porobiť tak ho uzemním vetou " len sa uč ,ja naveky tu nebudem" .

Deti treba podchytiť keď sú malé. Ani im to potom nejako nepríde. Lenže kočky samé ste si na vine šetríte ich. Viem to z vlastnej skúsenosti.
Deti to nespravia dobre, nemám na to čas čakať kedy to urobia a pod. to sú obvyklé argumenty.
A tým krikom nič nespravíte, zvyknú si na to a nebudú vôbec reagovať na krik.
Stačí povedať v klude a dôrazne. Deti sa niekedy robia že nepočujú a čakajú na vašu reakciu. A potom keď to vyjde podľa ich predstáv majú návod ako na to. Ani si neviete predstavit eké sú malé deti vnímavé a ako na všetko reagujú a ako nám všetky ich reakcie unikajú.
Hlavná zásada je plniť všetky sluby ktoré im dáme. Ale aj tie negatívne.
Lenže povedte úprimne ste dosť tvrdé na to aby ste splnili všetky sluby, čo ste im dali? Zamyslite sa nad sebou a porozmýšlajte o tom čo všetko ste im slúbili a čo je z toho splnené. Snažte sa s nimi jednať ako s dospelými.

Snažte sa robiť tak, aby ste mali vždy pravdu. To si deti zapamätajú a budú to akceptovať, aj keď si potom niekedy pohundrú.

Keď niečo spravia a urobia to dobre pochváľte ich, nič vás to nestojí ale nepreháňajte to ani s chválením. Naučte ich poďakovať, ale aj vy poďakujte keď je to treba.

Neviem prečo, ale bol som dávaný za "strašiaka". Sestra vždy strašila svoje deti, že keď nebudú poslúchať pôjdu ku mne na "prevýchovu". Ale ako som bol prekvapený, keď toto isté som počul od mojej neteri ako tým istým strašila svoju dcéru.

Moja mama bola a je veľký pedant a má obrovský zlozvyk. Keď som bola dieťa ja, kázala mi niečo urobiť ale samozrejme, že to nebolo nikdy podľa jej predstáv a vzápätí upratovala nanovo. Bohužiaľ docielila len jedno jediné- teraz upratujem len keď mám naozaj chuť a náladu. Ale aby ste si nemysleli nevyzerá to u nás až tk hrozne ako by sa z napísaného zdalo. Do dnešného dňa ma najviac vytáča, keď poupratujem celý byt a mama len hľadá závady. To isté robí aj môjmu synovi, ktorý má zatiaľ chuť robiť a upratuje poriadne a ona vzápätí ide po ňom upratovať. Sú z toho len samé zvady a ja sa obávam, že mu to zoberie chuť do ďalšej iniciatívy. Zopár krát prišla ku nám na návštevu a ako sa len môžeš pozerať na ten bordel, prečo mu v tej izbe neupraceš a ja jej na to jednoducho- zavrem dvere zvonka a mám trpezlivosť počkať, kým si synátor neuprace.

Neviem prečo, ale bol som dávaný za "strašiaka". Sestra vždy strašila svoje deti, že keď nebudú poslúchať pôjdu ku mne na "prevýchovu". Ale ako som bol prekvapený, keď toto isté som počul od mojej neteri ako tým istým strašila svoju dcéru.[/quote]

Aj ja som niekedy za strašiaka- no a? :p Myslím,že prirodzená autorita sa nevylučuje s láskou, priateľstvom... Keď tak nad tým všetkým premýšľam ja som pri svojich dietkach/ a to už od chvíle, keď si začali uvedomovať význam slov / ÁNO- NIE používam ich naozaj s obozretnosťou lebo si uvedomujem, keď poviem ÁNO-treba to vedieť aj splniť, zariadiť.. a keď použijem NIE tak to myslím vážne. Aj na obyčajné slovíčko NIE si treba dávať veľký pozor lebo, keď ho používame často a neuvážene a často ho sami porušíme tak načo sme ho vlastne vyslovili? Niekedy mám pocit, že aj niektorí dospeláci nepoznajú význam týchto slovíčok a hlavne dokázať ich aj dodržať