Nemám vedomosť o súčasných peripetiách so zápisom rodného mena, pamätám sa tiež na "zákon /predpis/ a či čo..." ,že treba súhlas s oficiálnym zoznamom konkrétnej akadémie republiky našej , neskôr pribudla podmienka - ak v krajine narodenia jednoho z rodičov isté meno beží ako uznané - nie je problém toto rodné meno zapísať ako platné pre konkrétne dieťa aj u nás. Rodičia sa snažia dať dieťaťu to najkrajšie (pre nich najkrajšie) meno alebo meno po rodičovi /prarodičovi/ podľa postavy vo filme.... atd....ja len dúfam, že myslia aj na súlad s priezviskom. Vidí sa mi, že som o tom už kedysi písala - poznám dnes už dospelákov s kombináciou : Jeanette Halušková, Rolland Kočiš, Petronella Surová, René Ždibíček, iné kombinácie by sa ešte našli. Ani kúštik nepíšem s irónoiu, treba sa vžiť do prťavého potomka, ktorý svoje meno ako školáčik nebude vedieť ani napísať - okrem toho, že sa od spolužiakov aj výsmechu dočká pre takúto kombináciu. A čo je na tom pre rodičom najkrajšom výbere pre mňa zarážajúce, je skutočnosť, že meno s úradmi vybojujeme a potom ho sami sprzníme. Z Jozefa je do konca života Ďoďu, z Jeanette je Žaňa, z Márie je Marča, z Anny, Evy, Júlie.... je Babuľa ...Vyberieme to najkrajšie na svete a dieťa ako starček / starenka aj tak bežným životom kluše s prezývkou
. No, zabublala som si, ako občas zvyknem, netreba ma brať až tak vážne. Myslím v tejto chvíli len na "nutnosť či nenutnosť" bojovať s úradmi, myslieť ale aj na dieťa, keď už mu meno prisúdime, lebo nám sa páči - aby mu v živote napokon nespôsobilo problém a aby ho okrem oficiálnych lajstier aj využilo a aby ho - keď už sme mu ho dali - aj okolie týmto menom oslovovalo.