Vďaka za podporu ale do zajtra obeda sa asi zbláznim. Až dnes v noci som pochopila, prečo je lepšie nebyť zvedavá. Celú noc som nespala. Aby ste ma lepšie pochopili patrím k ľuďom čo musia dostať na všetko odpoväď a slovo nedá sa, skoro vôbec nepoužívam.Ako dieťa som bola dosť ponižovaná kôli výške meriam len143cm. Mala som 18 keď jeden chalan povedal,že by som nemohla šoférovať ani trabant,odpovedala som mu, hlavne že on s jeho IQ zvládne aj tank. Pre mňa to však vtedy bola hodená rukavica,ešte v tom roku som si urobila vodičák a dnes s mojou výškou jazdím na aute KIA sorento a on nemá ani ten trabant. Dcére povedali že nikdy nebude čítať a písať. Cez ministerstvo zdravotníctva som ju dostala v tedy k najväčšej kapacite na Slovensku Prof.Phdr.Ľudovítovi Šturovi CSc. a vďaka nemu a mojej snahe dcéra píše,číta,chápe čítaný text,prijali ju na hotelovú školu a ja 8 rokov úspešne pomáham pomáham ďeťom s poruchami učenia. Vždy som si so všetkýn nejak poradila,poviete si že neviem prehrávať.Lenže ak sa aj diagnóza potvrdí pre mňa to nebude prehra ale "hodená rukavica." Prehrám až keď diagnóza bude znieť "exitus" Ale aby ste si nemysleli,že som vždy všetko ľahko zvládla. Mala som muža ktorý ma roky psychicky týral,až po spoluprácií s políciou a s pomocou mojej priateľky sa mi podarilo mu to dokázať a dnes sa nesmie k nám ani priblížiť. Víťazstvo? Pre mňa nie,nedokázala som mu pomôcť ,až neskôr som pochopila,že nemôžem pomáhať niekomu kto o to nestojí. Toto všetko boli reálne problémi,ale ako zvládnuť to čakanie nie je tu zatiaľ čo riešiť a aj tak som celú noc počúvala mp3 neplačem,nesťažujem sa ,nepýtam sa prečo práve ja len vo vnutri na hrudi cítim tlak zlosti a nedokážem ho pustiť von . Ako bojovať s týmto?