Idem si kúpiť biele podkolienky, krátku sukničku a čipkované gaťky. Bude mi jedno, keď budem jesť so špinavými rukami, alebo keď mi vypadne mliečny zúbok, rozbité kolienko vôbec nebolí, vždy sa nájde niekto, kto pofúka. A tá plánka, čo rástla babke na medzi, aj tak chutila lepšie, ako banány! Veď ja som ako decko, vlastne ani banány nepoznala, tak ako by mi mohli chýbať? Ale chýba mi to teplé ľudské slovo, čas, kedy si mama sadla na priedomí a štopkala ponožky, bieda v povojnových rokoch, záhrada bez smradu z áut, čo chodia okolo,... ja chcem mladosť môjho detstva! Chcem kolotoče, píšťalku z vŕby, potok plný pstruhov, kuchyňu u babky a nás 5 malých detí... A ešte by som niečo chcela - moju mamu! Aspoň na jeden deň, alebo aspoň na hodinu, aby som jej mohla ukázať moje deti, mojich vnukov, moje šedivé vlasy, vrásky okolo očí a môj výmer na dôchodok...
Ale takto, dnes sa modlím, aby som ráno vstala z postele, aby kĺby menej boleli, aby nepršalo, lebo reuma moc vykrúca..., alebo, hoci aj to, aby dnes zasa na dva dni nevypadol net..., alebo aspoň keby zákon o všetkých daniach nemenili aspoň jeden rok, aby mi načas priniesli doklady, aby som sa mohla vyspať poslednú noc pred DPH..., alebo, keď už toto všetko nie, aby som aspoň tu na Porade, stretla opäť ľudí s ľudskou tvárou, ochotných pomôcť nielen profesionálne, ale i na duši. Takže, aj takto vyzerá jeden obyčajný sen, obyčajnej ženy. Ale Bohužiaľ, len sen!