[quote=tetrisss;963712]Skor si myslim, ze je to nie celkom obycajna kriza,skor sa pripajam k tym, ktori si myslia, ze je to kriza celej civilizacie, ludskosti a podstaty zivota. Z tohto dovodu si myslim, ze obycajne korekcie tu asi nepomozu, jasne, ze pozicky alebo statne pomoci len oddialia konecne riesenie, donekonecna sa naozaj spotreba neda zvysovat, to je pochopitelne. Ale na druhej strane si myslim, ze malokto vie, co vlastne treba urobit.
[/quote
V podstate súhlasím s celým Vašim príspevkom, ale nemôžem súhlasiť s tým, že málokto z nás vie, čo treba vlastne robiť.
Odpovede na riešenia tejto krízy sa podľa môjho názoru nachádzajú s výnimkou zopár vzdorujúcich prispievateľov, takmer vo všetkých príspevkoch reagujúcich na túto aktuálnu tému.
Vychádzajme z toho, že :
Jediným rýchlym a účinným spôsobom, ako zmeniť tento svet k lepšiemu, je zmeniť svoj vlastný vnútorný postoj k nemu.
Okrem toho, že pre každého z nás prirodzene musí byť takéto riešenie celkom individuálne, okrem toho musí jestvovať takéto riešenie aj celkom všeobecné, aplikovateľné pre všetkých.
Tými osobnými individuálnymi riešeniami sa musí potrápiť každý z nás celkom sám, tými regionálnymi riešeniani sa musíme popasovať tiež vyčlenene.
Som toho názoru, že "u nás" na "porade" sa môžme podrobnejšie zaoberať najmä všeobecným, alebo ak chcete objektívnym riešením.
Vynasnažím sa preto, aby som môj príspevok napísal v tomto duchu.
Aj keď sa tomu ešte mnohý z nás vytrvale až "hrdinsky", či už vedome, alebo aj nevedome, alebo skôr podvedome bránia, tým všeobecne platným a účinným riešením zhrnutým do jediného pojmu je POKORA.
Naše prepestované sebavedomie starostlivo a cielene multimédiami dlhodobo vykrmované a "matersky" vedené až na vrchol civilizácie, odrazu nevie kam sa podieť. Nevie čo so sebou. Nevie čoho sa vzdať. Ešte stále sa nechceme ničoho vzdať, preto ani nemôžeme vidieť žiadne riešenia, či bezpečné cesty z tejto krízy.
Chýba nám dostatočný stupeň pokory na to, aby sme nielen pochopili skutočné príčiny tejto krízy, ale najmä svoj podiel na nej.
Iba ak sa nám podarí "dať si ruku na srdce" a priznať si svoju mieru zodpovednosti na celkovom súčasnom skľučujúcom a vyčerpávajúcom dianí, iba potom môžeme pochopiť aj jeho pravé príčiny. I keď je náš "prínos" v tomto smere iba duchovný=myšlienkový, aj tak sa tejto sebareflexii skôr ako sa nám podarí objaviť "pre nás" schodnú cestu nevyhneme.
Ešte stále sa bránime s krízou spolupracovať, ešte stále sa odmietame dať od nej poučiť, ešte stále sa jej chceme zbaviť čo najskôr. Rovnako ako u chorôb, ktoré nás postihujú takmer periodicky tvrdíme, že nemáme čas sa teraz tým zaoberať a očakávame účinnejšie lieky.
A rovnako ako pri chorobách aj teraz s dôvodu nedostatku nášho času, očakávame aj teraz iba zázračný liek na túto krízu. Preto nepotrvá dlho a ak si nenájdeme na pochopenie tohto chaosu nevyhnutný priestor = čas, budeme donútený uveriť ďalšej perestrójke, alebo privatizácii či zvrátenej ideológii nejakého úchylného diktátora.
Takto, ale nemôžeme skutočne ako ľudstvo napredovať a rozvoj sa znova ešte viac zúži na zopár vyvolených.
Napriek zdanlivému vedeckotechnickému pokroku ľudstvo už tisícročia duchovne stagnuje.
Pri tom naše nástojčivé výhovorky o tom, že vytrvale nemáme čas pri dnešnej skybernetizovanej a zmodernizovanej dobe neobstoja. V skutočnosti máme oveľa viacej času, ako ho mali naše mamy, naše babky, naši predkovia. Podstata problému už nie je ani v tom, že si ho nedokážeme rozdeliť, ale v skutočnosti najmä v tom, že si ho chceme nechať napriek šľachetnosti našich úmyslov a cieľov iba pre seba.
Chceme neobmedzene rásť na úkor ostatných. Vprírode je tento parazitický jav bežný, avšak u ľudských, mysliacich a cítiacich bytostí je počiatkom samozničenia, ktoré pred nami odskúšalo už toľko zaniknutých civilizácii. V súčasnosti tento jav už môžeme nazvať aj apokalypsou. Hoci som použil teto mnohým hrôzu naháňajúci pojem, napriek tomu by som si nedovolil nikoho týmto pojmom strašiť, pretože som presvedčený o tom, že priebeh apokalypsy spočíva v našich "rukách" a v našich budúcich rozhodnutiach.
Fyzické, ale čoraz častejšie najmä vo "vyspelých" krajinách psychické utrpenie sa bude vo svete stupňovať dovtedy, pokým sa ako blúdiace ľudstvo nepokoríme. Ešte stále hľadáme spôsob ako zbohatnúť, ako uspokojiť nie iba svoje sebecké priania, ale aj nenásytné priania tých najbližších. Ešte stále, napriek tomu, že sa mnohí z nás už otvorene hlásia k rôznym duchovno-altruistickým = ľudomilným učeniam, ešte stále nehľadáme spôsob, ako pomôcť nie iba sebe, ale aj tým čo to najviac potrebujú. Ešte stále vidíme viac seba, ako tých slabších.
Preto Nádej pre nás spočíva v tejto myšlienke:
"Ľudia sú ako olivy až keď sú drvený vydajú zo seba to najlepšie."
Pre tých ktorý sa takémuto spôsobu hľadania prostredníctvom vlastnej pokory už otvorili, alebo práve otvárajú, uvediem ešte zopár ozdravujúcich myšlienkových sentencii, ktoré ich bezpochyby tiež môžu priamo nasmerovať.
"Človek nie je chorý preto, že sú choré stromy,
ale stromy sú choré preto, že je chorý človek.
Chorý vnútorne, vo svojej mentalite, vo svojom chcení."
"Iba taký bohatý budeme, ako bohatý bude najchudobnejší človek na celej Zemi"
"Nikto z nás sa nerodí iba sám pre seba, všetci sme tu pre ľudskú spoločnosť."
"Silu reťaze určuje jej najslabšie ohnivko, aj silu reťaze ľudskej spoločnosti určujú jej najslabšie ohnivká"
Všetkým dotknutým prajem najmä veľa odvahy priznať si chybu.