buchač Od istej veľmi zdrvujúcej doby v mojom živote som sa aj ja stal veriacim.
Nehambím sa za to a nepripadám si preto ani menejcenný.
Naopak: táto, nazvem to skúsenosť ma denno denne posiluje.
To, že väčšina ľudí nazýva Stvoriteľa radšej, kozmickou energiou, živou, alebo všelijako inak, len nie jeho pravým menom, vôbec neznamená, že v neho neveria.
Nečudujem sa už ani mnohým ľuďom, ktorý sa naozaj obávajú toho "svojho" Stvoriteľa nazvať Bohom, keď vychádzame z toho aký žalostný obraz božstva ponukajú nielen nespočetné náboženstvá a sekty (na Zemi ich je v súčastnosti cca 2500), ale aj cirkev evanjelická a katolícka.
Tu chcem však upozorniť na to, že v žiadnom prípade nechcem, aby si tieto moje názory na náboženstvá bral ktokoľvek koho sa to týka osobne. Nechcem a ani nemôžem nikoho z ničoho obviňovať.
"Kameňom nech hodí ten čo je bez viny" Preto ani ja si nedovoľujem súdiť (hádzať "kameňom" do )jednotlivcov z radov týchto skupín. Nesúhlasím však
s "politikou" a systémom (pokrytectvom-dvojtvárnosťou, "pokornou" povýšenosťou, nerovnosťou...) týchto náboženských združení, pretože práve to všetko by u tákýchto spolkov, ak správne pochopili učenie Ježišovo, nemalo byť. Jednoducho "Vodu kážu, ale víno pijú." To je práve v jedinej vete zhrnutý najvätší problém všetkých takýchto zoskupení.
Prečo som sa vlastne o tom tak veľmi rozpísal? Nie nemám v úmysle tu na seba pútať pozornosť, ani agitovať. Chcem však upozorniť na to, že práve tak ako nedokážeme prostredníctvom týchto nepravých a nespočetných náboženských smerov prijať pokrivené a podľa potrieb určitej elitnej skupiny pretvorené božstvo, alebo Boha ako takého... Rovnako sa obávame aj ďalších a veľmi mnohých pokrivených pojmov, pri tom celkom normálnych a veľmi výstižných, ktoré práve spomínané náboženstvá tak veľmi radi a veľmi často používajú.
Medzi tieto pojmy patrí napríklad aj pre človeka najvyšší pojem (Boh!?). Je to neuveriteľné, je to najväčšia možná absurdita, ale žiaľ je to tak. Bojíme sa tohto slova. Ale nečudujme sa, nebolo ich málo, ba, doteraz sme ešte neprestali prenasledovať, mučiť a zabíjať v mene Božom!(?)
Prepáčte, ja naozaj nechcem nikoho presviedčať a ak má niekto z vás tento pocit, kľudne to "sem" napíšte. Ja som presvedčený, že náboženstvo, viera... to sú najvnútornejšie záležitosti jednotlivca o ktorých sa musí presvedčiť každý sám.
Ale, aby som dokončil, to prečo som tu začal náboženstvo vôbec spomínať.
Začínam totiž pomaly rozumieť tomu, prečo sa mnohý človek bojí celkom obyčajnú a človeka povznášajúcu pokoru prijať.
Rovnako sa totiž týmto samozvaným "služobníkom Božím" podarilo zneuctiť a prekrútiť aj tento veľmi mocný-ozdravný a pre človeka "kľúčový" pojem pokory!
Ale toto sú vážne veci. A pokračovať budem môcť až po vašej spätnej väzbe, nechcem aby vznikol dojem, že tu skryte agitujem pre nejaké zo spomínaných cirkevných spoločenstiev.
Pokora vôbec neznamená sebatríznenie, vytrvalý pôst, asketizmus, alebo pustovnícky či kláštorný život s touto cnosťou tak často spájaný.
Táto pokora je premrštená dokonca pyšná, hrdá a to je v prípade pokory ďalší paradox.
Normálna pokora sa dá veľmi dobre vyjadriť aj jednou už dávnejšie v tejto "krízovej" téme spomenutou vetou.
"Šťastie nie je mať to čo chceme, šťastie je chcieť a do plnej krásy rozvinúť to čo už máme"
Planéta, Slovensko, domov, rodina, to všetko je naše šťastie, ktoré ale musíme najskôr chcieť. Chcieť - prijať - pochopiť seba, svoje dobré, ale aj zlé vlastnosti, pretože iba ich pochopením môžeme nájsť ich príčiny a iba potom ich môžeme zmeniť. To všetko ale ešte o mnoho viac by sme najskôr mali chcieť.
Ďakujem Vám pekne Juraj, pretože aj Vďaka Vám sa mi podarilo teraz mnohé z mojich dávnejších skúseností rozlúsknuť.
Už chápem prečo sa tak masovo bojíme pokory a nie len tej...
Lenže aj kvoli tomuto nášmu strachu je táto naša cesta utrpenia nekonečná.