Počúvajte vy dvaja, Monika a Slayer, nerozumiem ničomu, o čom píšete, aj keď ma to zaujíma. Ale verím, že v písmenkám a jazyku sa vyznáte. Keď ste to už rozpitvali, tak mi skúste vysvetliť, prečo aj samotný text, často ponúka melódiu. To, že ponúka rytmus, tomu som schopná porozumieť.

Z jazykového hľadiska ide o suprasegmentálne javy, je to zvuková výstavba reči. Každá slabika, slovo, veta nesú v sebe tieto prozodické vlastnosti.
Patrí tu:
kvantita, či je slabika dlhá alebo krátka
pauza, krátkou pauzou oddelíš v reči slová, dlhšou vety..
tempo, rýchlosť reči
rytmus, vzniká všade tam, kde sa pravidelne opakujú rovnaké prvky v čase (hudba, tanec) V jazyku ide o striedanie prízvučných a neprízvučných slabík. Rytmus je všade, aj napriek tomu, že si ho napríklad neuvedomujeme v bežnej reč. Školský príklad:
Po-koj-ný- ve-čer- na -vŕ-šky- pa-dal
na -si-vé- po-lia.
V po-sle-dnom- lú-či- staro-ot-co-vs-ká
ho-re-la- ro-ľa.
Z cu-dzi-ny -tu-lák- kro-čil- som- na- ňu-
bá-zli-vou- no-hou-
Sln-ko- sťa- ko-ráb- v kr-va-vých -vo-dách-
plá- pod- o-blo-hou.
intenzita, sila, hlasitosť prejavu
prízvuk, u nás na prvej slabike, napr: Zviera lasom zvierala som.
dôraz, vetný prízvuk, ide o to, na ktoré slovo vo vete zvukovo upozorním, zdôrazním..
emfáza, citový dôraz, expresívna modifikácia dôrazu, napr. Bože môôôj!
hlasový regiser, nasadenie hlasu do istej výšky, tóniny
melódia je pohyb, zmena a vlnenie tónovej zložky reči. Môže byť stúpavá, klesavá, stúpavo-klesavá, ide o to či je veta oznamovacia, opytovacia, želacia, rozkazovacia
Melódia vzniká činnosťou hlasiviek, zmena rýchlosti, otvárania a uzatváranie hlasiviek vnímame ako zmenu výšky tónu a ako melódiu reči.

Peťka, ak ťa to zaujíma, http://sk.wikipedia.org/wiki/Spoluhl...ka#cite_note-0
tu je to základné delenie spoluhlások, ak si všimneš tú tabuľku...o tom sa bavíme so Slayerom, v podstate ide o to, na ktorom mieste v ústnej dutine sa realizuje daná spoluhláska (okrem h to sa realizuje v hrtane, preto je hrtanové),
napr, b, p, m sú penoperné, lebo sa realizujú na perách, povedz si ich nahlas a máš to

Si zlatá s tou linkou, ale obávam sa, že tým hláskam, ich pomenovaniu a významu nikdy neporozumiem. To je na mňa príliš komplikované.

Už úplne ale nedá mi to spať Ako môže byť hláska perná a zároveň mäkopdnebná?? A predsa [w] je pernozubná, nie?? A kĺzavá je [v], ale [w] je tupá a to sú dve alofóny/varianty foném, nie??

Rozbieha sa to. To je faajn. Takze by som sa rad podelil o dalsich spevakov, ak vas tym nenastvem.

Prvym je David Coverdale. Po prvy krat sa presadil s Deep Purple v polovici 70. rokov, po tom, ako odisli basgitarista Roger Glover a spevak Ian Gillan. Vtedy vysli tri vyborne albumy, Burn (1974), Stormbringer (1975) a Come Taste the Band (1976). Spev na nich je vynikajuci a to z dvoch dovodov. Jednym je Davidov hlas, ktory je taky trochu agresivny, melancholicky ''stone cold blues'' a tiez v tych casoch aj so sirokym, pomalym a emotivnym vibratom. Basgitaristu Glovera nahradil Glenn Hughes, a ten je druhy dovod. On totiz spieval a jeho vysoko postaveny, trochu neznejsi soul/funk-ovy prejav (a tiez jeho falsetto podobne tomu Gillanovmu) sa vyborne doplnal s Davidovym srdcervucim nariekanim. David potom zalozil vlastnu kapelu, Whitesnake. Tuto eru dobre vystihuje album Saints and Sinners (1982). Za zmienku este stoji pocin s byvalym gitaristom z Led Zeppelin, Jimmym Pageom, s neoriginalnym nazvom Coverdale-Page (1993). http://vids.myspace.com/index.cfm?fu...ideoid=3876715




Druhym je Rob Halford. V podstate vacsinu casu travil v heavymetalovej kapele Judas Priest, jednej z prvych tohto zanru. Pre svoj obrovsky hlasovy rozsah si dokonca vysluzil prezyvku Metal God. Ohladom jeho rozsahu koluju legendy, a sice, ze na koncerte v roku 1975 vytiahol az po G#3 plnym hlasom (samozrejme, nie hrudnym hlasom). Pre neznalych pojmu, je to nad sopranovym vysokym C a tri poltony nad najvyssim tonom arie z Kralovnej noci od Mozarta, co je, ak sa nemylim, najvyssi pozadovany ton v opere. Ja som ho sice pocul vyspievat ''iba'' sopranove vysoke C, takze tento mytus nepotvrdim, ale je to fyzicky mozne. Teda jeho rozsah ma zaberat asi tak 5 oktav (co je naozaj vela). Ale nejak velmi na tom nezalezi, to podstatne sa u muzov vzdy deje viac ako o oktavu nizsie. Tam jeho hlas znie velmi silne a vyborne rezonuje. Takisto zvykne pouzivat dobre vyvinuty chraplak, ktory aspon mne trosku pripomina cirkularku (v dobrom slova zmysle). Trosku nevyhodou je, ze niekedy neznie jeho hlas az tak prijemne ako u niektorych inych spevakov. Ak niekoho zaujme, odporucam tieto albumy od Judas Priest: Stained Class (1978), British Steel (1980) a Screaming for Vengeance (1982).



Tretim je Joe Lynn Turner. V 80. rokoch spieval s Rainbow (uz by mala byt kapela znama), potom s gitaristom Malmsteenom (spominal som) a tiez s Deep Purple - a tiez s mnohymi dalsimi. Joe Lynn nema nejaky velky rozsah, teda vacsi nez vacsina spevakov nasej tzv. popmusic, ale od Roba Halforda ma daleko. Ale ma nadhernu farbu hlasu, a to aj ked spieva cisto, aj ked zapoji chraplak. Vyborne pasuje k takemu melodickemu hardrocku, aky robili v tom case Rainbow a tiez potom Deep Purple. Najlepsie bude asi si vypocut album Difficult to Cure (1981) od Rainbow a Slaves and Masters (1990) od Deep Purple.



Stvrtym je Matt Barlow. V podstate je znamy z ucinkovania s Iced Earth, americkou thrash/powermetalovou kapelou (niekomu to mozno vela nepovie, je to tvrda muzika, ale este dost melodicka). Takisto ako Joe Lynn, aj Matt ma nadhernu farbu hlasu. Aj ked jeho je trosku melancholickejsia. Najviac si u neho cenim jeho nizsie polohy, ale nepohrdnem ani tymi vyssimi. Najviac sa jeho hlas ukazuje asi na albumoch Dark Saga (1996) a Something Wicked This Way Comes (1998).



Piatym a poslednym je Steve Perry. Ucinkoval v poprockovej kapele Journey (povodne sice hrali jazz/fusion). Steve ma podla klasifikacie najvyssi muzsky hlas, tenore altino. Ma celkom iny styl, ako ti zvysni styria. Spieva vacsinou cistym hlasom a hlavne, drzi sa skor vyssich poloh, v ktorych je taky sebavedomy ako bezny popovy spevak nie je o oktavu nizsie. Teda aspon koncom 70. rokov bol, potom jeho hlas trosku utrpel v dosledku velmi casteho koncertovania. Taktiez neznie velmi muzne, ale napriek tomu uzasne. Odporucam albumy Journey ako Escape (1981) a Frontiers (1983).

Prve tri videa vinikajuce. To stvrte to moc nemusim.

Ospravedlnte trosku horsiu kvalitu jedneho videa.

Tá kvalita videa nie je len trošku horšia, ale je poriadne zlá, a nie som si istá, či sa tam aj spieva, hoci sa tam mnohí snažia.