Čo Dante nevidel - ako Slováci ušli z tlamy Osvienčimu Nedocenený Alfred Wetzler (Rohovor s pani Etou Wetzlerovou)
Už neboli ľuďmi, stali sa číslami. Prvému vytetovali číslo 29162 a druhému 44 070. Boli mladí a odvážni . Rozhodli sa, že už nebudú nečinne pozerať smrti do očí.. Pokúsili sa utiecť z továrne na smrť. Na rozdiel od iných sa im to podarilo. Ako prví utečenci z koncentračného tábora Osvienčim spísali správu o masovom vyvražďovaní státisicov európskych Židov, o neľudských krutostiach nemeckých esesmanov, o pokusoch lekárskeho „génia“ Mengeleho na ľuďoch. Ale i o selekciách Dr. Thilla – novodobého germánského Boha života a smrti.Možno trochu naivne verili, že ich správa vyburcuje svet k okamžitej reakcii a že svet zachráni všetkých, ktorí tam zostali a aj tých, ktorých ešte majú v pláne vyvraždiť...Ale svet sa na ich správu pozeral skepticky. Bolo plno alibistických dôvodov na to, aby sa správa dostala do tých správnych rúk až o pár mesiacov po jej zrode. Než sa tak stalo, zahynulo v štyroch plynových komorách Brzezinky státisíce ľudí ( 400 tisíc Maďarov).
Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba dnes už žiaľ nežijú. Fredo zomrel 8. februára 1988 a Rudo Vrba 27.marca 2006 .
Pozhovárali sme sa s pani Etou Wetzlerovou, vdovou po Alfredovi Wetzlerovi a starou kamarátkou Ruda. Vrbu , ktorá bola vyše troch rokov v Osvienčime. Ako dlho trval útek z koncentráku a ako sa z útrap zotavovali?
Samotný útek trval, ako mi vraveli, dvadsaťjeden nocí, cez deň zaliezli do kríkov popri ceste a v noci kráčali. Pýtate sa ako sa zotavovali? Keď sa stretli so zástupcami MČK a ŽNO v Žiline, o tom poviem neskôr, im zabezpečili tzv. árijské papiere na mená Jozef Lánik Fredovi a Rudo Vrba Walterovi Rosenbergovi. Rudo si toto meno ponechal a Fredovi sa stalo pseudonymom. A teraz k druhej časti vašej otázky. Nuž, nedopriali si čas na zotavenie, veď sa chystalo Povstanie proti fašizmu a oni by to neprežili, byť sťaby na slobode a sedieť v teple a suchu. Len čo sa dostali do Bratislavy, hľadali spojenie s partizánmi. Fero Schlesinger, niekdajší kamarát z Trnavy ich dopravil do Starej Turej a do hôr.
No, a teraz po poriadku... 7. apríla 1944 rozťala odporný vzduch koncentračného tábora Osvienčim siréna . Precízni Nemci denno-denne zratúvali väzňov, chýbať nesmel nik! Nikto zo 60-tisíc ľudí! Práve v tento deň zistili, že dvaja väzni, dvaja Slováci chýbajú. Nastal veľký pohon, esesáci dobre vedeli, že tých päťapol Slovákov nie sú vechtíky, prežili týfus, brušný i škvrnitý a všetky lágrovské cholery. Písaný i nepísaný SS-zákon kázal, „ Na Slovákov pozor!“
Desaťtisíce väzňov stálo nastúpených v pätstupoch, tŕpli a čakali.. Dôkladné prehľadávanie tábora sa práve začalo. Tisícdvesto esesákov so psami vybehlo na lov. Pamätáte sa na ten deň?
V Osvienčime došlo neraz k pokusom o útek, žiaľ vždy neúspešne. Stáli sme pred barákmi s tým, že v tej strašnej zime budeme stáť kým ich nenájdu. Zase to mnohí nevydržia a skonajú priam tu na „Zählappelli.“ Vedeli sme však aj to, že ak ich nenájdú do večera , majú naši chlapci veľkú šancu na úspech... a ak ich nenájdú do troch dní, prestanú po nich pátrať okolo tábora. Taký bol zákon koncentráku... potom už lietajú zatykače a obrazy utečencov s prísľubom mastného bakšiša za ich prezradenie po celom Reichu! Väzni ,ktorí bývali na bloku s Wetzlerom a ktorí o pripravovanej akcii vedeli, aj tí, čo boli do úteku zaangažovaní , nepochybovali , že sa im to podarí..
Prečo vlastne nacistom tak strašne záležalo, aby nikto z tábora neušiel? Veď denno denne zavraždili až do 5-tisíc židov a v tábore ich žilo, či lepšie povedané živorilo permanentne asi 60 000! Je to obrovské množstvo , v ktorom jeden alebo dvaja človiečikovia nič neznamenajú!
Na Osvienčim sa musíme pozerať ako na niečo absurdné. V meste smrti nemôže nič fungovať normálne. Nacisti nám chceli dokázať, že systém činnosti Osvienčimu je absolutne dokonalý. A z dokonalých táborov sa neuteká – jedine ak cez komíny niektorého z krematórií. Vrba i Wetzler mali veľmi nízke čísla a nacistom bolo jasné, že za dva roky pôsobenia v tábore vedia toho príliš veľa. Navyše, obaja boli blokoví pisári, zastávali teda posty , ktoré im umožňovali voľnejšie sa pohybovať v tábore a tak sa mohli dostať k informáciam, ktoré neskôr použili aj vo svojej správe. Toto bolo pre esesákov mimoriadne nebezpečné. Preto pátranie po nich bolo oveľa intenzívnejšie ako po iných väzňoch.
Neboli by to starí väzni, Slováci , čo by nenašli i v tejto maximálnej dokonalosti vraždenia trhlinu. Čo bolo onou slabinou , ktorá umožnila Fredovi a Rudovi utiecť z pekla Oswienčimu?
Tábor Brzezinka už nepostačoval, a tak sa začal stavať jej zrkadlový obraz , zvaný Mexiko, aby tam ubytovali Maďarov, ktorých plánovali Esesmani dopraviť do Oswienčimu v najbližších dňoch. Na stavbu barákov používali drevené dielce. Tie ale uskladňovali vo vonkajšom priestore a ten v noci nebol strážený. Všetci väzni boli totiž vnútri, za ostnatými drôtmi s vysokým elektrickým napätím . Dielce boli zrovnané tak, aby medzi nimi vznikla priehlbina pre dvoch i viac ľudí. Fredo a Rudo tam museli bez pohnutia stráviť tri dni, než sa proces hľadania v rámci tábora skončil. Boli to určite najťažšie chvíle ich života. Skrýšu poliali petrolejom a posypali tabakom kvôli psom , ale strach, ktorý prežili, je neopísateľný. Dohovorili sa, že ak by ich tam boli nacisti našli, spácajú samovraždu. Tým by sa vyhli divadlu, ktoré nasledovalo vždy po nájdení utečencov. Zohavené mŕtve telá posadili na stoličky a ku každej mŕtvole pripevnili nápis: VRÁTIL SOM SA. My väzni sme sa na to teátro museli pozerať. Bola to výstraha pre všetkých, ktorých by mátali myšlienky na útek....Bola som hrdá na to, že sa im útek podaril. Lenže fakt , že opustili areál Osvienčimu- Brzezinky, z nich ešte neurobil slobodných ľudí.
Vy aj váš manžel ste zažili aj veľmi smutnú udalosť: Český rodinný tábor. 8. marec 1944. Tento deň patrí v Československej histórii k najsmutnejším…
Áno, to je pravda. Český rodinný tábor bol predprípravou vyvražďovania väzňov z Terezínskeho geta. 7. septembra 1943 prišlo do tábora BII b asi 4000 ľudí z Terezína. Lenže toto sa vymykalo všetkým pravidlám tábora : rodiny nechali spolu, nechali im civilné šaty a nie zavšivené handry , neostrihali ich dohola a dávali im na lágrovské pomery aj slušné jedlo. Každý z nich mal však v tajnom archíve na politickom oddelení vedenia tábora špeciálny záznam: „Polročná karanténa a špeciálna starostlivosť“. Prvýkrát po viac ako roku som videla krásne ženy s vlasmi a topánkmi na podpätkoch. Ich deti dokonca chodili do improvizovanej školy. Po polroku sa však stalo , čo nikto nečakal, v noci 7. marca 1944 ich vyviezli do plynových komôr a všetkých vyvraždili. Plno detí. Slovák Filip Műller vtedy pracoval v Sonderkomande /komando zo Židov, ktoré odpratávalo mŕtve korpusy a pracovalo zásadne v plynových komorách/ povedal, že úbožiaci v plynových komorách spievali československú hymnu a zomreli veľmi hrdinsky. Müller očakával, že Česi sa vzbúria a že oni, členovia Sonderkomanda sa k nim pridajú. To sa ale nestalo. Keďže medzitým do tábora dorazil druhý rodinný transport, bolo nám jasné, že po uplynutí polroku sa situácia zopakuje. Aj to bol dôvod , aby Fredo a Rudo utiekli z lágru...
Treba dodať, že nežidovskí väzni prišli do koncentráku z väzníc a mali fascikle s dokladmi, toto sa volalo „karteimässig“ kým Židia nemali nič, len transportnú listinu. To značí, že likvidácia Sonderkomanda po určitých mesiacoch nebola problematická, veď to boli len Židia, nik by po nich nepátral.
Slovenská hranica bola asi 100 km od Oswienčimu. Utečenci mierili do Beskýd, do hraničných hôr. Vrba si zranil nohu a ich cesta k slobode vyzerala beznádejne. Ako a kto im pomohol ?
Mali obrovské šťastie či prajný osud , že sa dostali do blízkosti správnych ľudí. Na Poľskej strane im pomohol vrchár z Milowky, na Slovensku v dedine Skalité pomohol sedliak Ondrej Čanecký, ktorý ich kŕmil a doslova opatroval tri dni, po strastiplnom úteku. Čanecký ich zaodel. Rudo bol vystrojený na odvody vo vyšívanej košeli a Fredo akože na robotu do fabriky. Čanecký im pomohol rýchlo sa dostať do Čadce, do pekárne k Dr. Polákovi, kde dostali po desať korún a mastný chlebík. Potom ich Čanecký odviedol do Žiliny, kde sa stretli so zástupcami Medzinárdoného Červeného kríža a so zástupcami ústredia Židovskej rady, Dr. Oskarom Neumannom, p. Krásňanským , Erwinom Steinerom a pánomi Hexnerom. Vyrozprávali im svoj príbeh, ale títo ľudia na na situáciu dívali skepticky. Jednoducho, im neverili. Táto skepsa zraňovala väčšmi ako hlad a chlad. Neskôr , v kúpeľni (zamaskovanou skriňou) v budove starého starobinca v Žiline kde ich ubytovali, spísali svoju správu , ktorá neskôr mala celosvetový význam. Žiaľ, do povolaných rúk sa dostala až oveľa neskôr...
Prečo?
Už koncom apríla 1944 ju mali v rukách najvyšší židovskí predstavitelia v Bratislave i v Budapešti. Po chladnej reakcii v Žiline sa rozhodli, že k vatikánskému veľvyslancovi Monseigneurovi Burziovi, ktorý ju má doručiť do Vatikánu, nepôjdu všetci štyria , ale len Rudo, ktorý ho môže informovať o vraždení v Lublíne a Czieslaw Mordovitz, poľský rodák, ktorý zažil fašistický prepad Poľska. Nespomenula som veľmi významnú udalosť a to príchod ďalších dvoch utečencov z Osvienčimu Czieslawa Mordovitza a Arnošta Rosína, ktorí boli tiež starí väzni. Správa utečencov sa dostala do Vatikánu až o päť mesiacov, 22. mája, keď ju poslal bratislavský rabín Weissmandel do Švajčiarska. . Weissmandel ju tiež poslal diplomatovi československej exilovej vlády v Ženeve Kopeckému , ktorý ju dostal až 10. júna . Kopeckému bolo jasné, že ak nebude konať, dôjde v Oswienčime k vyvraždeniu druhého českého rodinného tábora. Preto poslal správu do Londýna. 4. júla odovzdala československá vláda správu o Osvienčime spojencom a vyzvala ich, aby varovali Hitlera , že budú bombardovať krematóriá a hlavne železničné trate. To sa ale nikdy nestalo. Medzitým ušli z Osvienčimu ďalší, už spomenutí dvaja väzni, Arnošt Rosin a Czieslaw Mordowitz.. Až prvého novembra 1944, správa Vrbu a Wetzlera, doplnená o svedectvo týchto dvoch utečencov, bola publikovaná v americkej tlači. Za celý ten čas denno-denne naplno vykonávali svoju činnosť štyri plynové komory....
To muselo byť pre Wetzlera a Vrbu utrpenie...
V prvom rade nemožno zabúdať na to, že Slovensko i Maďarsko boli fašistické štáty. Wetzler a Vrba sa išli pominúť z toho, ako sa s ich správou zaobchádza . Oni predsa neutiekli len preto, aby si zachránili život. Hlavným dôvodom ich úteku bolo upovedomiť svet o masovom vraždení a zabrániť ďalším transportom, hlavne maďarských Židov, ktorí boli teraz ako jedni z posledných na rade. Dr. Kastner, najdôležitejšia osoba vo vedení židovského výboru v Budapešti, nevaroval Židov pred následnou smrťou, miesto toho viedol podivné finančné rokovania s Adolfom Eichmanom . Napriek tomu , že v Budapešti už pôsobil Raoul Wallenberg, švédsky diplomat, Eichman bol rýchlejší. . 400 tisíc Maďarov ešte stihlo okúsiť plynové komory. Ale 7. decembra oznámil britský minister zahraničných vecí Eden, v Dolnej snemovni, že sa práve teraz v Osvienčime vyhladzuje 700 000 až milión maďarských židov. Bolo to na základe správy Freda a Ruda. A švajčiarska vláda konečne zrušila cenzúru ich správy v novinách. Takže nezomrelo plánovaných 1 000 000 , ale „ len“ 400 000 maďarských Židov. Keby sa ich správa dostala do rúk kompetentných hneď po jej spísaní, bol by tento počet oveľa nižšíí...
Počas úteku sa z Wetzlera a Vrbu stala nerozlučná dvojica, ich vzťah nadobudol úroveň vzťahu jednovaječných dvojčiat. Vrba potom emigroval ( Anglicko, Izrael, Kanada) a ako to už býva , bol z dvojice ten „ úspešnejší“, v ich prípade mediálnejší. Podieľal sa na realizácii piatich filmov na tému histórie holocaustu, vystupoval v Lanzmannovom filme Shoa, po páde železnej opony natočil pre BBC priamo na území Osvienčimu dokument o ich úteku, napísal úspešnú knihu Utiekol som z Osvienčimu, ktorá bola preložená do mnohých jazykov. Prednášal na mnohých univerzitách, v Čechách nesie jeho meno jedna filmová cena. Alfred Wetzler prežil celý život v Bratislave. V roku 1964 napísal pod menom Jozef Lánik knihu Čo Dante nevidel (vyšla v nemčine aj v maďarčine), ale nikdy sa mu nedostalo takej pozornosti a popularity, ako Vrbovi. Zaujíma ma prečo? Na základe obidvoch kníh , Vrbovej i Wetzlerovej , mám dôvod si myslieť, že hlavným aktérom úteku bol Wetzler. Alebo to bolo tým , že Vrba žil v slobodnom svete?
Môj manžel bol neobyčajne skromný človek. Netúžil po sláve a nepotreboval sa prezentovať žiadnymi heroickými výkonmi. Jeho útek splnil ( aspoň čiastočne) svoj účel a to bola pre Freda najväčšia satisfakcia. Viete, on bol veľmi skromný aj v súkromí. Ale tú istú skromnosť vyžadoval aj odo mňa. Keď som si niečo veľmi chcela kúpiť, zvyčajne ma zastavil vetou: „ Ty máš nároky. Keby sa prebrala moja mama, tak by si myslela , že mám za ženu anglickú kráľovnú.“
Správa Wetzlera a Vrbu je dnes uložená vo F.D. Roosevelt Library v New Yorku , vo Vatikánskych archívoch a Jeruzalemskom múzeu JAD VASHEM. Patrí k základným dokumentom druhej svetovej vojny a celého nášho storočia. Predstavitelia UZ ŽNO ju navrhli do Slovenskej sekcie Osviečinského múzea, nakoniec sa ale do expozície nedostala. Počula som , že by sa Wetzlerova kniha mala objaviť v anglickom preklade. Kedy by to bolo aktuálne?
Momentálne sa usilujeme s mojimi priateľmi v Maďarsku, Anglicku a Francúzsku , aby kniha Čo Dante nevidel vyšla v čo najbližšej dobe v týchto jazykoch. Ak sa to podarí, budem mať z toho veľkú radosť. Alfred nepotreboval byť oceňovaný , ale toto by určite potešilo i jeho.
Pozn.: Prvé vydanie knihy Čo Dante nevidel obsahuje i ručne napísané venovanie manželke a dcére Alfreda Wetzlera:
„ Tebe, vzácnemu človeku, druhovi, a žene, ktorá ma sprevádza životom - venujem s úprimnou úctou, vďakou - za seba i všetkých, čo prežili oswienčimské peklo; Tebe, z vďaky za zriekanie sa mnohého, temer všetkého v čase dvoch rokov , keď som ukladal vytrvalo a so sebazapieraní tieto obrazce na papier a kus za kúskom ich zliepal ako mozaiku, až vznikla táto kniha, ktorá by nikdy bez Teba nebola.
Tebe i všetkým, ktorým vďačím, že som, že jestvujem, že som takým , akým som.
Aj tebe, drahá dcérka, ktorá si trpezlivo čakala, kedy táto kniha uzrie svetlo...
Jarmila Durániková
zdroj:
http://mozaika.sme.sk/c/2756090/Co-D...sviencimu.html