Ako som niekoľko spoluobčanov odnaučil kradnúť mi elektrinu.
Po babičke sme so sestrou zdedili rodinný dom v jednej hladovej doline
niekde na juhu stredného Slovenska. Chodievali sme tam zriedka - len dva
razy ročne, na jar a na jeseň. Ako to už v takých hladových dolinách býva,
z dôvodu nízkych cien nehnuteľností sa tam často sťahujú niektorí
neprispôsobiví spoluobčania z väčších miest, ktorí za odstupné predali
svoje už „vybývané" byty, čo dostali od štátu zadarmo a kúpili si za ne na
vidieku lacné bývanie. A so sebou si prinášajú i svoj obľúbený spôsob
života, spojený s hlukom a špinou, pre ktorý však väčšinová časť
spoločnosti nemá pochopenie a v dôsledku ktorého v blízkosti ich bydlísk
prudko klesá cena priľahlých nehnuteľností.
Aj v babičkinej rodnej dedinke došlo k takémuto sťahovaciemu procesu z
„vybývaného" bytu vo väčšom meste a niekoľko desiatok metrov od nášho domu
sa v jednej lacnej chalúpke na spadnutie, bez vody a elektriny, zabývalo
niekoľko neprispôsobivých spoluobčanov a začalo si jej okolie okrášľovať
narastajúcimi hromadami odpadkov. V dovtedy tichej, pokojnej, ospalej a
kľudnej dedinke sa ozrazu bjavili bitky, výtržnosti, konflikty, nočný hluk
a drobné krádeže, vidiecka idyla zrazu skončila.
Zanedlho nato na jeseň na Pamiatku zosnulých sme opäť šli na hroby do
otcovej rodnej dediny. Chcel som aj skontrolovať elektromer, pretože
rozvodné závody mi poslali neuveriteľne vysokú faktúru a bol som si istý,
že spravili chybu pri odpočte. Po príchode do domu neskoro večer sme si
všimli, že susedia spoluobčania už majú zavedenú elektrinu. Vo všetkých
miestnostiach domčeku i na dvore sa svietilo, televízor bežal, rádio
vyhrávalo, reproduktory duneli na celú ulicu,... - všetky elektrospotrebiče
naplno pracovali, ako keby spoluobčania elektrinu mali zadarmo.
Na svojom dvore som sa o niečo potkol. Posvietil som si baterkou - a
našiel som kábel „dvojlinku", ktorý sa tiahol z mojej vonkajšej zásuvky 230
V na dvore, kde bol len tak odizolovanými koncami vodičov zastrčený, cez
burinu a žihľavu za plotom niekam smerom ku chalúpke spoluobčanov...
Rozzúrený som vytrhol kábel zo zásuvky a mojou prvou myšlienkou bolo
rozbehnúť sa spraviť s celou tou rozvetvenou rodinou spoluobčanov poriadok.
Ale aj keby som bol špecialistom v ázijských bojových umeniach a bol
schopný si poradiť holými rukami s početnou prevahou odborníkov na boj
zblízka s roztočenou britvou na gumičke, myšlienka na moje automatické
vyhlásenie vyšetrujúcimi orgánmi alebo médiami za zarytého odporného
rasistu napadajúceho dobráckych nevinných spoluobčanov ma od toho zámeru
okamžite odradila.
Hlásenie krádeže elektriny policajtom by bol holý nezmysel. Škoda
nepresiahla limit, nad ktorý by šlo o trestný čin, mohlo by ísť len o
priestupok a prípadnú pokutu by aj tak páchatelia (nikdy nezamestnaní
profesionálni poberači sociálnych dávok) nemali z čoho zaplatiť. Spôsobenú
škodu by mi tiež nikdy neuhradili, po mojom odchode by bol kábel samozrejme
znovu okamžite zapojený na svoje pôvodné miesto a musel by som preto
automaticky účty za elektrinu za nich platiť i ďalej. Ak by vonkajšia
zásuvka nebola pod napätím, pripojili by sa priamo za elektromerom. No a
dať si elektromer demontovať a nechávať tak dom bez elektriny a zapnutého
alarmu sa mi pri takomto susedstve naozaj nechcelo.
Plný beznádeje a zúfalstva som sa preto rýchlo upokojil a namiesto
unáhlenej neprimeranej reakcie som radšej úporne premýšľal, čo ďalej. A už
po krátkej chvíli ma osvietila prekrásna spásonosná elegantná myšlienka,
ako definitívne odnaučiť susedov spoluobčanov mi tú elektrinu kradnúť a
nestať sa pri tom rasistom.
Vlastním malú zváračku na jednu alebo 2 fázy a podľa potreby (ak nie
je k dispozícii zásuvka na trojfázový prúd) si do zásuvky na "svetelný"
prúd pridám druhú fázu (na 2 fázy a 1 nulák stačí obyčajná trojkolíková
zásuvka), aj keď to odporuje príslušným elektrotechnickým normám. A tak
teda ako oprávnená osoba s elektrotechnickým vzdelaním podľa Vyhlášky 74, §
22, som vo svojom vlastnom dome, vo svojej vlastnej rozvodnej skrinke
vzájomne prehodil 2 drôty (nulák a jednu fázu) a do svojej vlastnej zásuvky
na svojom vlastnom dvore som tým pustil združené napätie 400 V, ako keby
som sa práve chystal zvárať...
Na druhý deň už za tmy som odišiel domov. Za križovatkou som zastavil,
vystúpil z auta, nenápadne som sa pešo vrátil do domu a spoza okna som
pozoroval, čo sa bude diať ďalej. Zanedlho z chalúpky vykĺzla tmavá
postava, s dvojlinkou v ruke preskočila plot a vliezla mi do dvora, kde
opäť zapojila kábel do zásuvky...
Svetlá v chalúpke jasne zažiarili ako výbuch supernovy v neďalekej
galaxii, televízor blikol intenzívnym modrastým svetlom ako zváračka na
stavbe a zhasol, rádio i reproduktory začali zrazu revať ako na diskotéke,
aby už o niekoľko sekúnd definitívne stíchli,... A po mnohých dňoch nikdy
nekončiaceho sa hluku sa v dedine konečne rozhostilo hlboké hrobové večerné
ospalé ticho, úplne rovnaké, aké tam bývalo pred prisťahovaním sa
spoluobčanov...
Združené napätie som v zásuvke na dvore ponechal trvale zapnuté, akoby
som chcel na dvore zvárať trvale. Po čase, keď som otcovu rodnú dedinku
opäť navštívil, mi hromada spálených rádií, televízorov, satelitných
prijímačov a magnetofónov na neodmysliteľnom neustále sa rozrastajúcom
smetisku pred chalúpkou prezradila, že spoluobčania to ešte veľmi dlho
nevzdali a elektrinu sa mi neochvejne pokúšali kradnúť znovu a znovu.
Posledný ročník základnej školy s výučbou základov elektrotechniky na
hodinách fyziky očividne buď vôbec neabsolvovali alebo na nich minimálne
nedávali dostatočne pozor.
Až po dlhom čase som si uvedomil, aké som vtedy mal vlastne obrovské
šťastie. Nevedel som predsa, ako majú vyriešené uzemnenie alebo či majú
dostatočnú izoláciu a v tom bezmocnom hneve ma vôbec nenapadlo, že by to
združené napätie mohlo aj niekomu vážne ublížiť, resp. ho i zabiť. Zabudol
som na použitie izolačného transformátora (zariadenie na ochranu pred
úrazom elektrickým prúdom pri dotyku fázy), aby sa nikomu zo zlodejov
naozaj nič nestalo. Ale principiálne z morálneho hľadiska to bolo absolútne
objektívne, správne a korektné riešenie - vyhoreli im totiž výhradne iba
tie elektrozariadenia, ktorými sa mi tú elektrinu opakovane pokúšali
kradnúť. V podstate som vlastne prejavil sociálne cítenie - namiesto
očakávaných ukradnutých 230 V som ich sponzoroval dokonca 400 V. Len som
tam nedal reklamný leták "Akciová BOMBA! 73% zdarma naviac!" Naozaj
ľutujem, že som nemohol vidieť tie prekvapené tváre s vytreštenými očami v
oslepujúcich zábleskoch ohňostroja vybuchujúcich žiaroviek...
Odvtedy mi už nikdy viac elektrinu nekradli. Nie že by už nechceli.
Ale nezostal im už ani jeden funkčný elektrospotrebič. A tak som teda
niekoľko našich spoluobčanov úspešne odnaučil kradnúť mi elektrinu a
napriek tomu som sa nestal rasistom.
P.S. Trvalo mi viac než rok, kým sa mi ten krásny murovaný trojizbový
rodinný dom po babičke, v strede dediny, s veľkým dvorom a prekrásnou
záhradou, konečne podarilo predať. Hlboko pod úradný odhad.