Z tvojho príspevku cítiť únavu a bezradnosť...
Je pekné, že si sa podujala na takú neľahkú úlohu, ale verím , že to nie je jednoduché.
Veď aj "bežne"pracujúci človek si potrebuje oddýchnuť od povinností, zrelaxovať a načerpať sily.
Nepíšeš, koľko dlho už starkých opatruješ, ani aké veľké máš deti, či chodíš aj do práce, aj či si občas dopraješ nejaký ten deň voľna....
Určite by Ti prospelo, keby ťa občas niekto z rodiny zastúpil " na plný úväzok" aby si si mohla riadne oddýchnuť a vypadnúť na chvíľu z domu. Možno vaše deti, ak sú už väčšie, možno ostatná rodina, ak muž má ešte nejakých súrodencov.
Aj ked ste sa podujali doopatrovať starkých, preto že Vám darovali bývanie, neznamená to, že musíš automaticky doopatrovať celú širokú rodinu.

Aj Ty máš právo na svoj život, na oddych, na dovolenku s deťmi, či iné radosti. Bolo by sebecké to žiadať od Teba, aby si celý život zasvätila iba opatere o ostatnú rodinu.
Mysli aj na seba, na svoje deti a na svoje zdravie.
Ak sa nedá opatera o ostatných členov rozdeliť medzi širšiu rodinu, navrhnite svokrovcom nejaký ten penzión pre seniorov, s tým , že si ich budete brávať napr. na víkend. To by bolo asi férové pre obe strany, možno na to pristanú...
Držím palce a daj vedieť

...poznám ...tiež na to druhá strana pekne kašle ...

Čo sa týka penziónu , tak :
Štátne
- čím skôr
- čakacie doby sú až - aj 2 roky
- nedostaneš ten , o ktorý je interes

Súkromné
- súkromné sú zasa veľé vstupné poplatky
- vysoké náklady na starostlivosť

Dohodni sa s lekárom,potichu,povedz mu pravdu a požiadaj o pomoc.Taká mesačná PN na chrbticu,prípadne 6 týždnová so zákazom dvíhať bremená,kedy by museli nastupiť svokrovci,by to spravila.Ako ti rodina dokáže,že ťa neseklo v krížoch?

Dakujem za rady,o starych rodicov sa vlastne staram 11 rokov,ale leziaci su asi dva roky,co som sa vydala tak stale som doma a vsetko robim,mam 10 rocneko chlapca a 6 rocnu dcerku,manzel ma sice troch surodencov,dve sestry a jedneko brata,ale zial oni to beru tak dostal si dom tak sa staraj,svokra chodi do prace a tvrdi ,ze pred dochodkom do ktoreho ma este dva roky nemoze dat vypoved,tak vsetko je zase na mne a muzovi,svokrovci o ustave nechcu ani pocut ,co by na to povedali ludia,byvam na dedine.No proste teraz cakam na prichod babky z nemocnice,je ochrnuta na lavu stranu,takze neviem ako to budem zvladat,najhorsie na tom je ze vsetci tu moju opateru beru ako samozrejmost a ja sa citim uz tak na nervy,ze najradsej by som sa zbalila a vypadla prec,lenze mam deti a nechcem ich vystavovat stresu,dakujem za rady a tesim sa ze aspon tu sa mozem vyzalovat

Teda, obdivujem ťa , že to zvládaš, ale myslím si že aj keď ste dostali dom, tí starkí majú aj iných vnukov a zaslúžili by si, aby sa aj oni sem tam o nich postarali. Veď sú rodina a určite keď boli starkí zdraví, tak pomohli a postarali sa niekedy o svoje vnúčence. My sme mali starosti s manželovým strýkom, mal Parkinsona a striedali sme sa my, švagor, svokrovci, ale nebolo to jednoduché, keď treba aj chodiť do práce. Nám pomohlo, že ho občas zobrali na 3 týždne do nemocnice na preliečenie. Aj tam sme za ním chodili každý deň, ale predsa to bolo jednoduchšie.

určite by som im zabezpečila dennú opatrovateľku / a to viem o čom hovorím, lebo takisto mám svokru o ktorú sa treba starať, je imobilná, musí nosiť plienky, ale inak celkom vitálna

Nerád by som , aby to zle vyznelo ....

Ale v darovacej zmluve sa zvyknú vyskytovať aj také malé , ale veľmi dôležité obmedzenia ...
- doživotné užívacie právo daru
- postaranie sa o darcu v chorobe a ťažkostiach
- a iné podmienky , ktoré sa môžu do zmluvy zakomponovať ....

To je pravda,ze v darovacej listene sa hovori o tom ,ze treba darcu dochovat a pochovat,ale babka z dedkom vzdy mi davali najavo,ze tam nepatrim,ze som panicka z mesta,ktora sa chce obohatit na ich majetku,tych jedenast rokov boli pre mna galeje,nikdy mi napovedali vludneho slova,nikdy mi nepovedali dakujem,prosim,vazime si co pre nas robis,a dokonca ma ohovarali takym sposobom,ze radsej nebudem o tom hovorit,lebo ma boli z toho srdce,dokonca mia nikdy neoslovili menom,.vzdy som bola a aj som henta,to je ich oslovenie pre mna,a dokonca aj teraz ked robim to co robim,ked dennodenne ich krmim,prebalujem,natieram,umyvam,co samozrejme je pre nich odprne a zbytocen,pretoze oni sami sa nikdy a to hovorim nikdy co som tu nesprchovali tak aj teraz si to ani trosku nevazia anespolupracuju,babka mohla chodit na WC ale radsej to urobila do postele,ved aj tak nemam inu robotu,a dokonca aj teraz mi castokrat hovoria ,ze nikdy dom nebude mojze vsetko je manzelove,a s akym holiym zadkom som prisla tak aj skoncim.Tak po tomto a este mnohom dalsom ja uz nevladzem.

Och, ani sa nečudujem, že nevládzeš. Za to, čo robíš, Ťa treba obdivovať. Vlastne si sa vzdala svojho života, slobody, práce. A za takúto cenu? Ono je to naozaj tak s tým majetkom a domom. Naozaj povedia, že máte dom, tak robte. Neviem, či to zato stojí.Čo potom s Tebou bude, ak by sa naozaj dačo stalo? Nemáš prácu, roky Ti utekajú, budeš stále odkázaná na manžela.Treba sa asi vážne porozprávať s ním. Držím prsty.

prosím odpovedz pravdivo: prečo to všetko robíš? resp - otázka by mala znieť: prečo si prijala úlohu obete?

Vies,ze ani neviem,akosi automaticky to vsetko prischlo mne,som zdravotna sestra,bola som na materskej a vzdy som bola ochotna pomoct,ci uz svokre,svagrinam,robila som to od srdca,zdalo sa mi to spravne ,ved rodina si ma pomahat,ale teraz vidim,ze jednoducho uz teraz je vyuzivanie a presne tak doplacam na to ja,moj zivot.Svagrine ked k nam raz za cas pridu priam srsia napadmi ako sa o ich starcov starat,ale ani raz neboli po babke umyt kupelnu,ked sa vyspinila vedla WC,na to som tu ja,ale na Vianoce ci na velku noc si ich deti pridu prve pre darceky,ktore musim obstarat zase ja,moja sestra vravi,ze taku hlupanu ako ja este nestretla,a vidim ze ma pravdu,ale stale neviem co bude,manzel so mnou suhlasi,ale tiez asi nedokaze situaciu riesit.

to všetko poznám - so švagrom sme sa "do krvi povadili" a to som mu len povedala, aby raz prebalil svoju mamu - keď sme ho žiadali, aby sa staral rovnako ako my / nestará sa ani nemá záujem / a to za starosltlivosť dostaneme akurát vypapuľované tak ako to spomínaš ty, preto sme zabezpečili aspoň cez deň opatrovateľku ,

Pred mnohými rokmi mi svokra povedala, že "najhoršie čo môžeš urobiť svojím blízkym, ak sa budeš o nich starať je, že urobíš všetko za nich" Je to skutočne pravda. Keď moji rodičia prepísali starý rod. dom, so súhlasom ostatných súrodencov na mňa, zrazu bolo treba opravovať plot, zaviesť plyn do domu, vymeniť okná, urobbiť terasu....kým to bolo ich, nechýbalo nič. Otec zomrel a matka ostala sama. Niekedy aj 2X v týždni bolo treba chodiť s ňou k lekárovi a to znamenalo, že manžel zobral auto aby a išiel s mamou na ošetrenie. Bývali sme 60 km od mamy. Keď už toho bolo moc, kúpili sme rod. dom 9 km od pracoviska, predali RD kde bývala mama a zobrali ju k sebe. Podotýkam, že darovacia zmluva nemá žiadne písomné obmedzenia. Hneď od začiatku spoločného bývania som jednoducho isté práce nechala, aby si ich urobila sama. V lete bude mať 81 rokov, chodí niekedy o jednej, inokedy o dvoch paliciach, sama sa osprchuje, uprace si izbu, má na starosti sliepky. V začiatkoch sa snažila stále a vo všetkom presadzovať svoju vôľu, napr. chcela mať záhon jahôd, cesnaku a keď som povedala, že nám stačí polovica, tak urobila po svojom. V jari bolo treba okopávať, tak som okopala polovicu a zvyšok nechala. Keď si posadila, musela aj okopať. To je len jeden z mnohých príkladov, kedy chcelaa robiť ale mojimi rukami. Nebolo to ľahké, pretože v tom čase som mala za sebou už 26 rokov samostatného manželského života a teda svoje návyky a mama svoje. Hovorí sa, že starý človek je horší ako malé dieťa. Áno, je to pravda a preto aj každému, kto sa stará o starých ľuddí odporúčam, aby od prvého dňa boli k nim úctiví, ale tvrdý vo svojích požiadavkach. Dieťa skúša čo si môže dovoliť kde až môže zajsť a starý ľudia robia to isté. Ak by som nebola dostatočne úctiva, ale tvrdá vo svojich požiadavkach, ktoré musia však byť primerané veku a zdravotnému stavu mamy, tých 7 rokov, čo sa starám o matku denno denne, bola by som otrokom vo vlastnom dome. Jedno môžem zaručiť každému, kto sa stará o svojích alebo partnerových rodičov alebo starých rodičov. Vždy budete najhorší. Ten kto sa stará je zlý. V tvojom prípade by naozaj najlepším riešením bola opatrovateľka. Dostaneš sa medzi ľudí a začneš konečne žiť aj svoj život s manželom a deťmi.

Kokosko, presne viem o com hovoris, ale na vlastnom zivote ti poviem, ze nespravis s tym nic, vsetci su zvyknuti, ze ty musis, este aj ten nestastny dar, preto sa vyplac, vyzur a musis ist dalej a teraz sa mozno vela ludi rozculi, ale kto to zazil vie, ze to bude len horsie. Musis to zniest hlavne dusevne, nedaj sa znicit, prijmi to, lebo nic ine ti neostava...

Cítim s Tebou, chcem Ti iba povedať, nech je v zmluve čokoľvek uvedené, postarať sa znamená aj zabezpečiť ústavnú, či inú sociálnu starostlivosť. Ak to nevedia ostatní členovia pochopiť, uvažujte o odchode z domu, zamestnáš sa, môžete spácať úver za bývanie a máš nádej, že zachrániš svoju rodinu.Chamtivosť a obmedzenosť ostatných príbuzných možno považovať za neskutočné sebectvo, veď postarať sa o blízkeho by malo byť prirodzené aj bez odmeny.

Dobry den,prosim poradte mi,manzel dostal od starych rodicov rodinny dom,v ktorom spolocne byvame,darovali mu ho uz pocas nasho manzelstva,ale darovali ho len jemu,takisto na darovacej listine je uvedeny iba manzel,dalej svokor,ktoremu darovali stavebnypozemok a svokrovmu bratovi vyplatili ciastku 50 000 korun,no to je ok,ale manzel tam ma este formulku,ze sa o starych rodicov ,citujem:dochova a pochova.To je vsetko pekne ale teraz je ta opatera na mojich rukach a este k tomu zostali obaja stary rodicia imobilny,banka mala porazku a ja to uz psychicky a ani fyzicky nezvladam.Manzel suhlasi,ze by sme ich dali do domova dochodcov,ale zial svokor to nechce povolit,kvoli co by na to povedali ludia a takisto tvrdi,ze jeho brat by mohol napadnut zavet,ako to prosim vas je ,lebo my s manzelom sme zufali a chceme konecne normalne zit ,staram sa ja o nich 11 rokov,mam dve male deti a uz dalej nevladzem,prosim poradte.

Dakujem ti ubka za povzbudenie,ani nevies ako to potrebujem,prave vcera manzel svokrovi navrhol umiestnenie do domova,to ste mali vidiet,to sa nepatri,mohli by napadnut darovaciu listinu,co si myslim,ze je blbost,pretoze tam stoji,iba dochovat a pochovat a nepise sa ,ze v tomto dome,ja fakt mam zdravotne problemy,nespim,nejem ,mam bolesti zaludka,no strasne,a ked to manzel svokrovi povedal stale si mlel svoje a tvrdi ze sa volajako postarame,ale on si neuvedomuje ze babka potrebuje 24 hodinovu starostlivost,ze je zacievkovana,ze ju treba polohovat ma specialnu dietu,je imobilna a on stale automaticky veri,ze ja zase sa stiahnem a budem pokracovat,ale ja uz nebudem ticho a bud pojdu oni z domu alebo ja a deti,je to mozno krute ale uz mam toho dost,mam 31 rokov,od 20 sa o nich staram bez reptania a uz staci.

Este by so chcela dodat,ze na darovacej listine je povedane,ze stari rodicia maju dozivotne pravo byvat v dome,ale babka je nesvojpravna,nehovori,nekomunikuje.Tak neviem ako by sa dalo ich umiestnit do ustavu,ma svokrov brat moznost napadnut zavet,alebo niekto iny?Radte prosim vas.

Dochovať môže znamenať aj to, že sa postaráte, aby dožila v zariadení, kde jej bude lepšie ako u vás, najmä ked nevníma. Veď keby musela byť na prístrojochch, tiež by nemohla zostať v dome.

Starému otcovi by sa mohlo vysvetliť, že nejde o ponižujúci stav, je to tak lepšie a dnes je to bežné.

Brat nemôže závet napadnúť, max. by sa starý otec mohol domáhať vrátenia daru, ale nie je vôbec isté, že by pochodil.

Kokosko, ja nemám v týchto veciach žiadne skúsenosti a ani sa necítim byť človekom, ktorý by vedel z morálneho hľadiska povedať, ako by to bolo správne, ale aj tak zareagujem. Veľmi obdivujem všetkých ľudí, ktorí sú ochotní a schopní sa starať o nevládnych starých ľudí, je to neoceniteľná činnosť... ale nikto nemôže od Teba chcieť, aby si to robila za takých podmienok, aké opisuješ... Po právnej stránke dostal rodinný dom do daru Tvoj manžel, teda to on je povinný starkých doopatrovať, nie Ty. Ty z daru naozaj nič nemáš (iba v prípade, že by zomrel, by si po svojom manželovi časť dedila). S jeho rodinou Ty nijak nepohneš, ale musíš byť tvrdšia voči manželovi, on je jediný, ktorý to môže riešiť (on je vnuk, sú to jeho starí rodičia, on bol obdarovaný a on sa zaviazal, že ich doopatruje). Píšeš, že si zdravotná sestra, to znamená, že by snáď nebol problém nájsť si prácu, keby si sa chcela zamestnať, takže manžel by nemohol celú svoju povinnosť stále nechávať na Teba. Ak by si sa predsa len rozhodla v starostlivosti o nich pokračovať, mala by si trvať na tom, aby si sa stala spoluvlastníčkou domu... každá práca musí mať aj plácu, inak si otrokom...