Tento príspevok bol pôvodne pripnutý v inej téme, ale priamou reakciou na túto tému, preto sa pripájam svojím názorom:
Ak nárok zamestnanca
nezaniká z dôvodu neplnenia povinnosti zamestnávateľa v termíne, jedná sa o zákonnú povinnosť plnenia zamestnávateľa. Obdobným prípadom je podľa môjho názoru mzda, aj keď uznávam, že charakter výdavku nie je úplne identický. Stravovať sa však musíme z iných dôvodov. Nielen z dôvodov, že sme zamestnanci a preto dodatočná úhrada týchto výdavkov je obdobná ako dodatočná úhrada výdavkov za prácu. Toľko môj pohľad.
Bolo by zaujímavé zistiť, či neexistuje rozhodnutie súdu ohľadom dodatočne priznaných nárokov zamestnancov.
Osobne sa domnievam, že tak ako cestovné náhrady patria do kompetencie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, patrí tam aj
Zákonník práce. Výklad, či komentár ZP nie je v kompetencii MF SR (smerujem k stanovisku a inštitúcii, ktorá ho vydala).
V každom prípade mi to pripomína pokyny DRSR týkajúce sa FO a PO, ktorých riešenia sú odlišné, hoci zákon o dani z príjmov v danej situácii nerobí rozdiel medzi daňovými subjektami ktoré sú fyzickými alebo právnickými osobami. Subjektívny prístup je patrný.
Ešte na odľahčenie:
K § 103/9 zákona o správe daní: (511/1992 Zb. v z.n.p.):
MF môže vydať metodické usmernenie ohľadom daňových zákonov. Toto usmernenie je záväzné len pre správcu dane. Práva daňového subjektu domáhať sa ochrany svojich práv nie sú dotknuté. Rovnako je to v prípade vyjadrenia názoru správcu dane ...