patriciak Dobrý večer, ......
Komentár (výklad): K § 59
Zákonník práce
Pracovný pomer možno skončiť len tými spôsobmi, ktoré upravuje § 59 Zákonníka práce (iné spôsoby skončenia pracovného pomeru si zamestnanec so zamestnávateľom dohodnúť nemôžu). Pracovný pomer možno skončiť na základe:
a) právneho úkonu1), a to
- dohodou
- výpoveďou
- okamžitým skončením
- skončením v skúšobnej dobe
b) právnej udalosti, ktorou môže byť
- uplynutie času, na ktorý bol dohodnutý pracovný pomer alebo
- smrťou zamestnanca
c) úradného rozhodnutia (napr. pracovný pomer cudzincov)
d) zákona (napr. pracovný pomer učiteľov vysokých škôl podľa zákona o vysokých školách)
1) Právny úkon môže byť dvojstranný, kedy sa vyžaduje prejavenie vôle oboch strán, t. j. zamestnanec i zamestnávateľ sa musia dohodnúť na skončení pracovného pomeru – dohoda o skončení pracovného pomeru.
Jednostranným právnym úkonom možno skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe, výpoveďou alebo okamžite – vtedy stačí, ak vôľu skončiť pracovný pomer prejaví buď len zamestnanec, alebo zamestnávateľ.
Pre skončenie pracovného pomeru na základe právneho úkonu je však dôležitý aj § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý zakotvuje subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka vo vzťahu k všeobecnej časti Zákonníka práce (v ktorej sú upravené všeobecné náležitosti ako napr. pracovnoprávna subjektivita zamestnanca a zamestnávateľa, neplatnosť právnych úkonov a pod.). Okrem Zákonníka práce sa teda platnosť právneho úkonu skončenia pracovného pomeru bude posudzovať aj Občianskym zákonníkom – zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (§ 34 – § 45 OZ o právnych úkonoch). Podľa § 17 ZP je právny úkon neplatný, ak sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, právny úkon je tiež neplatný, ak to výslovne stanovuje zákon a zástupcovia zamestnancov na právny úkon neudelili predpísaný súhlas alebo ho neprerokovali, alebo ak právny úkon nie je urobený v predpísanej forme.