Ja som novému zamestnávateľovi sľúbila svoj nástup od 1.3. iba pred pár dňami a to z toho dôvodu, že v zamestnaní už dva mesiace nič nerobím, len sedím a som na internete, ak by som v zamestnaní bola potrebná, že mám povinnosti, ktoré za mňa nikto neurobí, nemala by som problém z dvojmesačnou VD, ale takto je to náročné. Samy uznáte, že sedieť niekde 8 hodín len tak a nič nerobiť je dosť zaťažujúce aj na psychiku, každý deň chodím z práce zničená, vynervovaná. Je to niečo úplne nepredstaviteľné a to ani nevravím o tom ako pomaly ide čas. Pýtala som si prácu od svojho nariadeného a ten ma odbil so slovami, že pre mňa nič nemá. Zdá sa vám byť ten prístup korektný? Mne sa to nezdá, tak keď som mala toho plné zuby zavolala som novému zamestnávateľovi s tým, že od 1.3 nastúpim, ak mu nebude vadiť, že budem mať v zápočtovom liste porušenie pracovnej disciplíny. On súhlasil, že s tým nemá problém. Zamestnávateľ ma nechcel pustiť ani o deň skôr pred skončením VD. Mne skôr ide o to, že prečo musím byť v práci, keď tam nemám žiadnu robotu? To mi príde dosť nelogické (nepovedala by som, keby to bol iba prechodný stav, to je ok, ale je to stav dlhodobý a keď si predstavím ešte mesiac, ja by som to tam už nevydržala). A to ani nevravím o jeho nároku na môj mesačný plat, a začo sa ho mam vzdať? ja som bola k nemu vždy korekná, úprimná, plnilasom si svoje povinnosti vždy na 100%.