U mna toto bolo druhe umrtie pri opatrovani, v oboch pripadoch som vycitila prichadzajuci koniec - nebola som si ista, boli tie pacientky len nejake ine, zrazu nespali, rychlo a plytko dychali otvorene oci, ta prva dokonca vyvalene dolava, aj ked posledne dni uz ich neotvarala. V oboch pripadoch som vyzvala rodinu, nech si k nim sadnu, aby citili, ze tam maju svojich. Neviem ake pocity vtedy clovek ma, ale myslim si, ze blizkost rodiny, moze len pomoct a ulahcit odchod.
Nevravela som, nech k nim idu, ze zomieraju, to som tiez nevedela, snad len podvedome, ale iste nie na vedomej urovni. Pri prvej sedel manzel pol hodiny, kym naposledy vydychla. Pri tejto pani bol prave najstarsi syn, drzal ju za ruku.
Tak toto ma velmi uspokojuje, ked viem, ze nezomierali same Rodina mi vravi, ze mam smolu, ci nieco aj nezacinam pritahovat, ale v tomto som uplne kludna. Rodiny si v rakusku najimaju opatrovatelky casto az vtedy, ked uz ma clovek pred sebou len tyzdne, dni a tak teda nasa sluzba je niekedy aj dost kratka.
Obe pacienky sa vyjadrili, ze uz tu nechcu byt a skoro sa im to splnilo, takze ludske pocity hraju velmi velku ulohu.
Kedze som ten den nemala odvoz, spala som / v smutiacej rodine je uz potom opatrovatelka rusivy prvok a navyse/ u kamaratky, co opatruje uz dva roky pani so stareckou demenciou. Pani nerozprava, je stabilna, silna, dari sa jej, aj ked ma 84 rokov. Napadlo ma, ze tito pacienti, uz uzatvoreni pred vonkajsim svetom, vlastne spokojni, netrapia sa co bude dnes, zajtra, co rodina, co deti - maju velmi dobre fyzicke zdravie . Mam dojem, ze psychika cloveka zavazi v zaciatku ochoreni vacsiu ulohu, nez si vobec uvedomujeme. Bezny clovek ma bezne starosti, bezne trapenia. Asi aj tie male negativne myslienky dost naburavaju imunitu.