Jarka 1 Ďakujem za podporu priatelia. Naozaj sa mám každý deň o trošku lepšie. Vďaka Vám som sa dala dosť rýchlo psychicky dokopy. Tie bolesti na začiatku nastúpili veľmi razantne a nezaberali ani dva Ibalginy po sebe. Budem veriť, že na budúce to bude o trochu slabšie. Je mi veľmi ľúto Vierka, že si sa zase musela zaradiť medzi nás cucajúcich. Ja som dúfala, že keď človek prejde týmto liečebným utrpením, bude mať už pokoj a bude pod neustálou kontrolou lekárov. Ako vidím, situácia sa môže z nejakých dôvodov znovu skomplikovať. Držím Ti palce, aby si to chemo mala rýchlo za sebou a bola si v poriadku.
Vôbec by ma zaujímalo, aká bola situácia po absolvovaní liečby u Vás, čo ste tým prešli. To ste boli po skončení liečby, v tom čase, akože v poriadku a potom sa to znovu nejako vrátilo?
Jarka1,
dovol aby som odpovedala i ja na Tvoju otazku i ked tu uz viac odpovedí od mojich spolubojovníkov odznelo.
Ja som po 1 operacii absolovovala 9 mesiacov chemo, stavy boli rozne, dobre i zlé, psychicky tiez ako na hojdacke, skoncila som chemo a zacala sa davat do poriadku, zacala som sa citit dobre a myslela , ze mam vyhrané.No mylila som sa presne o 2 roky som sa podrobila dalsej operacii a naslednej 6 mesacnej chemo a uprimne az v tom case mi prislo, ze to nebude take lahke ako som si predstavovala, vtedy som pochopila, ze zivot je uplne o niecom inom ako praca 18 hodin denne, nasledne po nociach varit a rano utekat do firmy, ano snazila som sa to robit dalej i po prvej operacii, ako som neskor zistila, teraz prepacte urobí to len totálny so..m..r,takze opät som sa pozbierala, nato mi zomrel otec a uz som sa viezla pre zmenu v tazkej depresii, ktora zasa spustila ochorenie, na jesen po roku dalsia operacia, nastastie podchytene vcas, takze chemo nebolo potrebne,ako tak som sa pozbierala fyzicky i psychicky, ale kedze som bola nepoucitelná myslela som si, ze najlepsia terapia je práca, tak opät kolotoc. Ano praca je pre nas dolezita, ale v rozumnej miere, nie tak ako som to predvadzala ja, takze po roku dalsia operacia a aby toho nebolo malo este resekcia 4 neprerezanych osmiciek s hospitalizaciou behom jedneho roka a nasledne zistenie autoimunitneho ochorenia - odumieranie tenkých nervových vlakien /oslabená celá ľava strana, odumieranie ocnej sietnice, stracanie jemnej motoriky/.Takze vsetci mi daju urcite za pravdu, ze bojovat proti chorobe vsetkymi prostriedkami, hlavne svojou vlastnou osobou, tym myslim psychiku, snazit sa najst si konicky, resp. lahku pracu, pripadne zahradku, hocico co nas privedie nemysliet cele dni nato co nam je, ale to sme sa tí, ktorí sme to naozaj chceli museli naucit, to sa neda si len povedat ano budem bojovat.Takze v takejto kratkosti, nakolko tam bolo este vela ineho som dokazala byt tu od roku 2002 a verim, ze dokazem i dalsie roky prezit tak ako som sa to naucila zit posledny rok, vsetko s mierou a mysliet hlavne pozitivne, nerozculovat sa nad malickostami, prestalo ma vytacat ak sme jeden vikend nepovysavali, ale miesto toho isli na zahradu, netrapia ma take malickosti ako to ci ma sused nove auto a ja nie, alebo a to hlavne, sused je zdravy a ja nie.Prepacte, ze som sa takto rozpisala, ale Jarka1 sa pytala na pocity a ako vlastne zijeme.Tvrdím že ja žijem normalne.
Vasa V.