Dobrý deň. Potrebovala by som poradiť, lebo mám pocit, že už sa doma naozaj všetci zbláznime (okrem jedného člena, ktorý sa zjavne zbláznil už dávno).
Sme tri sestry (jedna s nami už nebýva), my dve žijeme v štvorizbovom byte s otcom. Mama nám zomrela pred rokom. Už od detstva nás otec bil ako žito, občas sa ušlo aj mame, chodieval domov opitý a nepočúvali sme nič iné ako to, aké sme sprosté, neschopné a nič z nás nebude (všetky tri sme sa dobre učili). Bežne u nás ako výchovné prostriedky fungovali varechy, remene a korbáče. Raz som dokonca dostala takú ranu päsťou, že mi vyskočila sánka.
Teraz mám 33 rokov a 14-ročného syna, sestra má 28 a 8-ročného syna a všetko pokračuje ďalej. Zatiaľ si nedovolí udrieť nás, lebo sa bojí, že by sme ho udali (dnes ma strčil tak, že som letela cez pol kuchyne), ale psychické týranie je na dennom poriadku. Naše deti sú neschopní darebáci, lajdáci, my sme mrchy, svine a pod.
Každá bývame v jednej izbe aj s dieťaťom, otec užíva spálňu (ktorú si zamyká) a obývačku. Sestra aj ja platíme mesačne na nájom po 105 euro, otec platí 60, stravujeme sa sami, ale aj tak vykrikuje, aké sme neschopné a ako nás musí živiť (deťom nekúpi ani len jednu čokoládu).
Nikdy nebol kompletný, ale myslím, že teraz sa už úplne zbláznil. Toaletný papier si nosí zo zamknutej spálne na WC zakaždým, keď ide vykonať potrebu, hneď potom si ho zas odnesie. Na balkóne máme dva smetné koše, jeden jeho, jeden náš. Sprchovať sa máme tým spôsobom, že namočiť, vypnúť vodu, namydliť, pustiť vodu. A nedajbože, ak sme tam 5 minút, už trieska na dvere. Prádlo musíme vešať na sušiaky cez tri šnúry (pred dvomi mesiacmi stačilo cez dve). Nikdy nerobil domáce práce, ale teraz je odborník na všetko.
Po mamine sme každá zdedili osminu bytu, otec veľmi chcel, aby sme to prepísali na neho, vraj budú nižšie poplatky za dedičské konanie. Celý život nás vyhadzoval z bytu, takže sme s tým nesúhlasili, urobili by sme so seba bezdomovcov. Teraz nám vykrikuje, že si máme uvedomiť, že sme podedili len nehnuteľný majetok, nie hnuteľný. Takže linka je jeho, lavica je jeho, nože aj taniere sú jeho.... Deti nemôžu do obývačky ani vojsť, lebo tam je všetko jeho.
Najviac ma desí, že dostáva záchvaty agresie. Ten nepríčetný pohľad v jeho očiach je hrozný. Pred dvomi rokmi na návšteve u rodiny škrtil svoju sestru. Bojíme sa týchto jeho "prepinákov", lebo človek pri ňom nikdy nevie, čo urobí.
Sleduje nás, kam a s kým ideme. Toto robieval mame, bol chorobne žiarlivý. Má presný prehľad, do akého auta nastúpime, s kým odchádzame. Reči typu "ani košele mi neožehlíš" sú úplne normálne. Celý život riadil a manipuloval s mamou a s nami ako deťmi, ale teraz sme už dávno dospelé a on potrebuje riadiť stále.
Keď idem do práce, bojím sa nechať s ním syna doma, pretože si pekné slovo pre neho nenájde, stále sú to len urážky. Syn je v puberte a začína na toto reagovať nervózne, výbušne a vzpurne. Presne ako ja kedysi. Bojím sa, že jedného dňa treskne dverami a odíde radšej s kamarátmi, ako by mal ostať tu, kde je pre dedka len niktoš a lajdák.
Podotýkam, že otec má dokončenú učňovku, celý život robil robotníka na stavbe. So sestrou si robíme vysokú školu, teraz sme v bakalárskom ročníku, ale stále sme len chudery a neschopné niktošky.
Prosím vás, je možnosť nejakého riešenia tejto situácie? Chodíme ako uzlíky nervov, ťažko sa zvláda starostlivosť o deti, práca, škola a nakoniec doma takéto stresy. Chcela som, aby išiel psychológovi alebo psychiatrovi, ale odmietol s tým, že my sme bláznivé a jemu nič nie je.
Dnes mi vyhodil do záchoda obed, ktorý som mala navarený, pretože potreboval práve ten hrniec, v ktorom bolo naše jedlo.
Skrátka, sú to samé prieky a naschvály.
Každý deň sa trasiem ako osika, čo zas bude. Neviem, na koho sa obrátiť. Odsťahovanie nepripadá do úvahy, nakoľko by sme to finančne neutiahli. :-(
Prosím, poraďte.