Nepustila by som ju domov ráno, nech spí tam, kde bola doteraz.
Navrhni jej, že sa môže odsťahovať, pomôž jej pobaliť veci a dáš jej výživné presne také, aké jej dáva otec. Niekedy treba svoje ,,dospelé" dieťa nechať padnúť poriadne na pusu, aby zistilo, že domov je to najcennejšie, čo má. Že je to vankúš, kde možno svoju hlavu skloniť, aj sa na ňom vyplakať a tie mamkine buchty chutia najlepšie...

vzdy si najdem aj na to cas, prihovorim jej do dusi,ona popocuva,vydrzi mozno byt mila 2 dni a zase je vsetko tak ako predtym

nooo nebudete mi verit,ale aj s tym som uz na nu narukovala, ale ak by som ju mala vystahovat k jej otcovi, tak by skoncila tak zle ako on sam On mi na dceru neprispieva a ani sa o nu pocas manzelstva nestaral

Skús jej pohľadať nejakú brigádu, nech sama zistí, že "na chleba" sa ťažko robí (popri škole) ...

Dcérka je dospelá. Nemyslím si, že by si ju mala vyhodiť z bytu pokiaľ študuje. Ale mohla by ísť bývať k otcovi. Nemalo by ti byť ľúto navrhnúť jej túto možnosť. Deti ak môžu, aj zneužívajú lásku svojich rodičov. Vysvetliť jej, že keďže ju máš rada, no nemôžeš si s ňou poradiť, musíš ju poslaľ k otcovi.
Každý človek si voči druhému dovolí len toľko, koľko môže. Ak niečo povieš, musíš to aj splniť. Tvoja dcéra musí vidieť, že ty si matka a ona tvoje dieťa.
Vždy som rešpektovala vek svojich detí, no ja som bola matka oni moje deti.

Nuž puberta a dozrievanie je ťažké aj pre rodiča, aj pre dieťa. Treba si uvedomiť, že toto obdobie pominie a treba ho vydržať.
Veľké dieťa v puberte potrebuje najmä svojich priateľov, rodina je v tomto veku zväčša na druhom mieste.
Ak sa však takémuto tvrdohlavcovi dostane aj uznania a pochvaly, občas aj nejakej sľúbenej odmeny za dodržanú dohodu, tak to ide.
Nie je nič horšie, ako nekonečný boj. Občas treba popustiť, ale stále jedným očkom preverovať popri dôvere.
Ak sa bude neustále zakazovať, vedie to k úteku a úniku a zlej partii a tam sa to u ťažšie rieši.

tiež mám doma tento "druh" na jeseň bude mať dcéra 20r, presne viem o čom píšeš jej neskoré nočné až ranné príchody domov som prestala riešiť, lebo nič som nevyriešila. táto generácia je zvláštny druh. ak ide von vie, že ak by bola v akom koľvek stave/opitom/ má prísť domov spať.ak nepríde a spí u kamošky, alebo... vie že má napísať sms, že je ok. viac ako kedy príde ma trápi to, že mi doma s ničím nepomôže, ale iba ak tak 1% so 100%, viem je to moja chyba, ja som ju nezapájala, všetko som riešila sama s tým nech sa ona učí.stále som čakala, že ju to tak samu prirodzene napadne-nenapadlo teraz keď niečo chcem, aby urobila tak som z toho na infarkt.poprípade povie, že ona to nevie súložiť ich nikto neučil, to vedeli hneď, nato nepovedia, že neviem to

No ja teraz neviem, či má plakať a či sa rehotať...
Toto je dnešná mládež a jednoznačne máme problém my rodičia, lebo nerozumieme tomu, ako dnešní mladí žijú...
Dcéra má 13 a pol roka a neustále dookola s prichádzajúcim víkendom zápasíme s pyžamkom pod pazuchou, či ju pustím ku kamarátke spať, či vpustím kamarátku na noc ku nám...pripadajú mi ako kočovníčky...
Dcéra má momentálne takéto komunikačné spôsoby : hnev, plač, durdenie, zdúvanie, ofukovanie, gúľanie a prevracanie očami, zriedkavo sa objaví aj úsmev na tvári, ale podľa všetkého mám byť tíško, lebo na vysvedčení je vyznamenaná.
Ďaľším znakom tohto druhu je nekonečné spanie do neskorých poľudňajších hodín, organizovaný neporiadok v skrini, množstvo papierikov s rôznymi odkazmi po izbe, nespokojnosť s obsahom chladničky a hrncov, suchoty v peňaženke a ZÁBUDLIVOSŤ na požiadanie výkonu určitých domácich prác.
Trieskanie dvermi, nahrubo prekryté nedostatky pleti makeupom, večne vybitý kredit, ktorý spôsobuje nemožnosť prezvoniť rodiča a oznámiť mu stav svojej polohy - to všetko je len útržok bežného života sladkej,, večne nespokojnej tínedžerky...
Och,och,och....

A ja tak potom z času na čas plesnem nejaké to vajce o okno, už som sa naučila ovládať tieto stavy, vajcia nehádžem o stenu, tam sa to nedá umyť .

Láska k svojmu dieťaťu je jedna z tých najťažších...

dnešná mládež: nie je iná ako sme boli my (ja). aj ja som chodil domov vtedy, keď sa mi zachcelo až dovtedy keď mi raz tatko povedal: "synku máš 14 rokov, v lete budeš doma max. o 23-tej, cez školský rok o 21." a to platilo. ak som prišiel domov po týchto termínoch - skracoval mi nasledujúce príchody o ten čas, o ktorý som predtým meškal. ak sa to tatkovi nevidelo a aj v škole boli problémy, nasledovalo SND (sobota, nedeľa doma) a dal si tú robotu aby ma zamestnal. je jasné, že sa mi to nepáčilo a tak som si strednú školu vybral dostatočne ďaleko od rodičov aby som získal svoju voľnosť a aj nezávislosť. bol som doma "vzácnejší". grázel ani kriminálnik sa so mňa nestal aj keď to niekedy bolo na hrane.

správanie ako cez kopírak, úplne , ale úplne rovnaké a tá posledná veta, je strašne ale strašne pravdivá moja cca. mesiac do zadu zahlásila, že v marci pôjde na tri dni do Londýna, že chce vidieť kúsok sveta, že mama koľko mi prispeješ hneď v tom momente som sa skoro posra.. od strachu, že moja malinká pôjde do sveta, do sveta plného terorizmu, samozrejme, že ma vysmiala, že hneď myslím na teroristov, poprípade že ju predajú do otroctva a na orgány a pod. katastrofické scenáre. na jednej strane sa nevieme dočkať kedy "odletia" na druhej strane zase aby nie. potešila som sa z Londýna nič nebude aspoň zatiaľ

ja si myslím, že je. moja / dcéra/ určite

Len pre porovnanie - dievčatá a chlapci majú totálne inú pubertu, tak sa mi zdá, že s dievčatami je to o čosi komplikovanejšie. Tuším to bude inými hormónmi, neviem.
Chlapci sa toľko nerozoberajú a nehundrú, dievčatá majú farebnejšiu škálu prejavov s bujnejšími výhovorkami a zásadne majú posledné slovo pri riešení akéhokoľvek problému. Práve to posledné slovo má vytáča, lebo ho chcem mať ja a nedarí sa mi to.
Nuž a ako vidím, ešte to potrvá...

Lujzi, úplne chápem Tvoje obavy, že dcéra ma kdesi cestovať. Môj syn od 17tich cestuje sám do zahraničia a absolútne to beriem v pohode. Je prirodzené, že strach o dcéry je väčší, lebo sú zraniteľnejšie a sú ľahšou korisťou.

Ale sme už v téme riadne , snáď nám to zadávateľka odpustí...

He ...ja a 18 ???...kua , vystrájali sme teda fest ...
Fajčil som od 13 , na strednej sa žúry u nás doma robili , zemiakové brigády boli ako raj ...
Ale čo rodičia povedali , zákonom by sa dalo nazvať , Písmom svätým ...nepamätám , že by na nás niekto z rodičov ruku vztiahol ...nebolo potrebné..

...dve dievky mám ...
Ani jedna ešte nefásla ...teda , veľa ale nechýbalo...
Zákazy občas nepomôžu ...
Pravidlá ...to je to správne slovo , no musia ich dodržiavať obe strany ...
...aj to som spravil ...no lepilo mi zároveň ...nakoniec som obvolal všetkých kamošov ...prespala posediačky o dve medziposchodia vyššie ...

Potom ale poobede prišla krutá realita ...postihy , o tých sa radšej ale nezmieňujem ...
Podotýkam , že už bola po maturite a zamestnaná ...

Staršia má už svoju domácnosť ...
Mladá mala vo štvrtok 24...

SMS-ky boli zákonom ...
Nocľah sa riešil ešte vopred...
Výhovorky ???.....he len raz sa pokúsila ...a ja som ju v kľude , bez slova počúval , ako sa do vlastných sieti zamotáva ...a potom som jej s úškrnom povedal :
" Nika , prosím Ťa ....teraz mi ešte tú o Červenej čiapočke - rozprávku povedz ...tú som dlho nemal možnosť ..."...
Nezmohnúc sa na slovo sa zapýrila , zasmiala ....a povedala ..." Prepáčte , mami , oci ..."

Nevie ???.....tak ani ja som nevedel , keď sa mi zachcelo ...

Veľká pravda. Byť denne "obdarovaný milotou, pozornosťou a poslušnosťou" svojho pubertálneho dieťaťa vyžaduje železné nervy a nekonečnú trpezlivosť. Keďže naši "násťroční" veselo pokračujú aj ako "caťroční prajme si vydržať, pri zdravom rozume zotrvať a ako rodičia obstáť. Výrok Haliny Pawlowskej "Vykašlete se na ně" je veľmi lákavý, len ťažko realizovateľný.

... aj tak je to zvláštne - kým naša mladšia dcéra nemala 18 a pred odchodom z domu musela referovať, kam ide, s kým ide a kedy príde, tiež sa odúvala a gúľala očami na všetky strany, a po dovŕšení 18-ky akoby čarovným prútikom švihol - sama mi zavolá, keď sa náhodou oneskorí, a dnes, keď má 24, vôbec sa nezdúva, keď jej hoci aj o polnoci (s úsmevom v hlase) zavolám, nech už ide domov, bo ja už idem spať a chcem mať istotu, že je v poriadku doma...

K téme - "Ak ti leží na srdci blaho tvojich detí, daj im zakúsiť trochu zimy a chladu" (čínske príslovie vraj) - naše deti si často myslia že "ty si mama, ty musíš", ale to nie je pravda, dokonca aj v Zákone o rodine je to zakotvené (§43, odsek 2 a 3). Aj podľa mňa sú dôležité pravidlá - ak sa dohodneme, že ja navarím a dcéra umyje riad, a ona ho neumyje, 2 - 3x, nabudúce navarím len pre seba aj si umyjem len po sebe. A že chce ísť do Londýna a ja by som jej mala prispieť? A prečo? Ona v domácnosti niečím prispieva? Lenže po 20 rokoch sladkého života už nie je ľahké dieťa presvedčiť, že to chceme zmeniť, ale dá sa to, len musíme byť dôslední a stáť si za svojím, aj keď je to aj pre rodičov ťažké, odmietnuť niečo svojmu dieťaťu...
Držím všetkým palce!