K tomu, čo som si doteraz prečítala napíšem len jedno slovo: ODPÚŠŤAŤ!
Sme rôzni, pochádzame z rôznych prostredí, sme pozraňovaní, často aj nechtiac tým, že máme inú predstavu o tom-ktorom probléme. Aj rodičia, kým sme boli „v ich moci“ nás tiež často zraňovali bez toho aby to chceli. Často si tento balík zranení nesieme ešte z obdobia pred svojim narodením, keď sme nemohli nič ovplyvniť. Prenatálna psychológia to dosvedčuje, že všetko čo mamka v tom období prežíva, má vplyv i na jej dieťatko, ktoré nosí pod srdcom. Ono vie – cíti, či bolo chcené, prijaté, milované. To si nesieme i do svojho života, ba až do dospelosti. A ovplyvňuje to často naše konanie. Preto je potrebné, ba nutné ak začneme používať svoj rozum, rozhodnúť sa odpustiť a stále dookola odpúšťať. Odpúšťať sebe, rodičom, priateľom, kolegom v práci i diskutujúcim tu na Porade a len vtedy zlo nad nami nebude mať moc, ani to prekliatie o ktorom sa tu diskutuje sa na nás nebude môcť prilepiť a nám škodiť. Ak neodpúšťame, škodíme sami sebe. Seba zväzujeme, robíme sa zraniteľnými, psychicky labilnými a má to veľký vplyv na vznik mnohých chorôb – aj rakoviny. Ak odpúšťam, som silný, slobodný – víťazím nad zlom i zlým – teda i nad tým, kto by mi chcel priať zlo a ublížiť.