Ha-ha-ha: príbeh by sa mohol volať "Ako kocúr vybabral s Euláliou".....
Podobne pred rokmi so mnou vybabrala tehotná mačka:
Chodila som po večeroch brigádovať ako pomocná sila do kuchyne a tak som odtiaľ nosila zbytky a dávala ich pod kontajner do škatule, aby neboli po celom sídlisku. Raz čo nevidím: krívajúca mačka sa ledva vlečie ku kontajneru či tam pani Hubatá dačo nezanechala z kuchyne. Tak som ju odchytila, ošetrila labku a vypustila. Lenže ona si ma zapamätala a keď som išla obtierala sa mi o nohy, mňaukala, nevadilo jej že môj byt je už obsadený psíkom. Raz strašne pršalo, bola celá mokrá, labka ešte nebola celkom zahojená (dnes si síce myslím že sa len pretvarovala) - no tak som ju vzala domov že nech prespí a zohreje sa, veď keď pôjdem ráno do roboty, tak ju zasa vypustím. A do rána 4 mačiatka pod válendou !!!!! Uľútostilo sa mi jej zasa že je predsa len tak múdra a hľadá si bezpečné miestečko pre svoje detičky a odviezli sme ju v krabici od televízora na chalupu a opustila nás až vo veku cca 13 rokov.

Nevadí, že tá príhoda je stará už takmer päť rokov? Ktovie, kde je Muro-mišovi koniec. Ale vďaka nemu mám teraz dve cicuše na stálo, nielen na zimu.

“Sviatky zimného slnovratu sa pomaly blížia, agresivita nenahraditeľných stúpa“, čítala som v jednej téme. Na tom tvrdení môže niečo byť, lebo nielen nenahraditeľní, ale aj môj pes, teda hava, je akási nervózna. Síce mi prestala robiť starosti svojim kašľom, ale prišla na nové móresy, ktoré sa mi neveľmi pozdávajú.

Včera, v ten nervózny deň na Porade, si zmyslela, že by bolo dobré zameniť svoje kreslo - za kreslo vykurované. Ak doteraz bolo pre ňu kreslo za počítačom tabu (dovolila si jedine to, že postavená na zadných labkách nakúkala na klávesnicu a monitor), rozhodla sa, že práve v ňom chce tráviť zimné večery. A vôbec jej neprekáža, že kreslo býva obsadené. Včera, pri prvej príležitosti mi vyskočila na kolená, a vrtela sa, až kým nenašla správnu pozíciu. Zadná časť tela v náručí, predné labky za ramenom a hlávka opretá o vrch kresla. Asi 15 minút nebolo spokojnejšieho psíka na svete. Naopak, ja som začala byť z toho bremena nervózna, tak hava putovala do svojho obvyklého kresla. Nevzdala to a kým skončil večer, takých atakov som zažila ešte niekoľko. To sú teda móresy! Už poznám príčinu. Nervozita!

P.S. Ešte šťastie, že sviatky slnovratu čochvíľa pominú, ľudia a zvieratá sa upokoja a všetko sa vráti do starých, dobrých koľají.

Toto isté mám ja, ako náhle sa pri počítači pohnem, už mi je na kolenách a hľadá si pohodlné miesto. Horšie je, že váži 13 kg a to sa mi na kolenách nechce držať. Keď musí ísť dolu, tak sa ešte uráža a schová sa za stolík od počítača, kde sú všetky káble a niekedy sa mu aj podarí ma poodpájať.

Ja to mám o niečo jednoduchšie. Má len 6kg a je tak akurát do náručia.

13,5 kg http://www.porada.sk/album.php?album...ictureid=13984

Hmmm... už je jasné od koho odkukala. Nemala som jej dovoliť, aby nazerala na displej ponad stolík. Až do včera sa o nič také ani len nepokúsila a zrazu ponad opierky kresla mi bola na kolenách. Ale zas, aby som bola úprimná, to podriemkávanie na ľavom ramene nebolo až tak nepríjemné.

Aj môj havino sa rád pestuje, ale nedokážem mu vysvetliť, že pri vyšetrení u zverolekára nemá chcieť byť mojim vrčiacim šálom zanechávajúcim škrabance na krku.

A našla som pekné videjko, dúfam, že nevadí, ak je aj s reklamou

Och, joj! Tí naší maznáčikovia, robia si s nami čo len chcú(skoro). Kto však vládze odolať tým krásnym očiam? Ja teda nie.

Je jasné, že domáce zvieratká sú našimi maznáčikmi, len rozmýšľam, či aj my sme pre nich takými miláčikmi, ako oni pre nás. K tej úvahe ma podnietil dnešný podvečer, od ktorého ma môj miláčik ignoruje takým spôsobom, aký som od nej nečakala. Nepohnute leží v pelechu, v úplne inej miestnosti, hoci inokedy sa jej prítomnosti neviem striasť. Žiadne kreslo, žiadne motkanie okolo nôh, žiadna reakcia na moje prihováranie. Je hluchá, slepá, vzdorovitá. A že je to vážne, súdim podľa toho, že pri rozhovore so susedou medzi dvermi(jej psík je dôverným kamarátom mojej havy), zostala nehybná. To sa veru u nás ešte nestalo. Pritom nevidím žiadny dôvod na také rozkámošenie. Je síce pravda, že sa have dostalo hubovej polievky odo mňa, lebo urobila mláčku bez akéhokoľvek upozornenia, čo sa nestalo, už ani nepamätám. Nemohla som to nechať len tak, ale ani noviny, ako výchovný prostriedok, som nepoužila. A napriek tomu, pre havu to bola urážka preveliká. A teraz dumám, či hava rozumela všetkému, čo som jej pohovorila a celkom by ma zaujímalo, čo by mi ona chcela povedať, keby mohla.
Som zvedavá, ako dlho vydrží trucovať. Niekedy je ozaj ľahšie uzmieriť sa s ľudským tvorom, ako s jedným mrňavým domácim miláčikom.

Určite ti rozumela. Ale to dlhé urážanie je divné.
Môj vydrží tak deň, hlavne vtedy, keď ho dám na deň do psieho hotela alebo ideme do salónu. Nekomunikuje s nikým. Len v noci sa tichúčko priplazí a ráno je všetko v poriadku.
Dnes sa stalo, že keď prišiel poobede na návštevu syn, po hlučnom uvítaní si išiel do kúpelne umyť ruky a Danyho tam nedopatrením zavrel. Ani sme si to nevšimli len keď za pár minút začal škrabať na dvere. Keď sme mu otvorili tak skákal od radosti, že som ho musela zobrať na ruky. Nevedel za čo sme ho potrestali, že sme ho nechali samého v tme.

Nakoniec všetko skončilo hapy ...
Po tom, čo som večer havu horko ťažko obliekla do kombinézy a von urobila čo mala, v tom mraze vyše pol hodiny rozmýšľala, či už má ísť domov a či nie. Labky jej mrzli, zdvíhala striedavo pravú a ľavú, ale nie a nie prejsť cez vchodové dvere. Keď sa konečne umúdrila, doma dostala po ušiach. A čuduj sa svete, keď sme umývali labky, perfektne spolupracovala. Najprv mi podala prednú, potom zadnú, bez povelu sa otočila a zopakovalo sa to. Keď som jej labky utierala a fénovala, boli sme zas najväčšie kamarátky.
Som šťastná, že zas uplynul deň a som bližšie k zimnému slnovratu.

Miník bol včera u frizérky, tiež chodí odtiaľ veľmi zdutý...ale včera nestíhal a nezdúval sa, držal stranu paničke, lebo pani holička konštatovala, že takého "bezdomovca" chlpatého Miníka, ale bez chrobáčikov ešte nevidela a nestrihala. ...no ale, čo chce po 4 mesiacoch nebolo kedy

Nesúhlasím s frizérkou! Súhlasím, že bez chrobáčikov. To pre holého Miníka musí byť cez Vianoce +10 st., aby nezamrzol. K vôli nemu aj to vydržím.

Oblečko pre Miníka máme, istí mrazy, ale zrýchlili sme aj tempo venčenia počas mrazov, čítanie sms vynechávame

Dnes som zdobila stromček a Tobi lieta okolo ako divý. Všetko čo sa hýbe a trbliece si chce uchytiť. Radšej som ho priviazala (stromček), lebo neviem do kedy bude stáť. Ale stojí to za ten natešený pohľad. Zrobím fofo a pridám.

Čo robíte so psom, keď vonku búchajú petardy?
Náš Alan sa tak bojí, chudáčik, že zalezie do skrine, trasie sa, nechce odtiaľ von, nereaguje ani na salám.
Včera som s ním bola večer vonku, počul buchnúť petardu, zľakol sa, skôr, ako som si ho na vodítku pritiahla, vyšmykol sa z vodítka a prchal preč. Je to ratlík, jasné, že som mu nestačila. Našťastie ma čakal pri vchode. Vôbec nechcel byť vonku, ťahal sa domov.
Je to hrozný bojko.

Môj na to nereaguje drasticky, ale Keď sa to stalo, tak som šla s ním hneď do kúpelne a tam to nebolo počuť. Myslím si, že ani tá skriňa nie je zlý nápad, keď tam sám uteká. Treba sa mu prihovárať, zobrať ho na ruky. Je to bohužiaľ pre psíkov veľká trauma.
ja mám ešte aj taký problém, že keď ide popod okná húkačka (policajti, záchranka, požiarníci) začne strašne zavíjať a ani na rukách sa nejde ukľudniť.

My budeme mat prve Vianoce a Novy rok so psikom, tak dufam ze to prezijeme v poriadku

Tento rok nepojdem ani do mesta na polnoc, ked neviem ako by to sama doma prezila.... co by sme pre nich nespravili, ze?