Vitaj, Amerika! Alebo keď susedstvo s cigánmi nevyjde
Slovenskom otriasa samopalový masaker, ktorý sa odohral v Devínskej Novej Vsi (časť Bratislavy). 8 mŕtvych a ešte viac zranených. Všetci sú v šoku. To, čo by sme očakávali na východe Slovenska, sa začína diať na západe. Začalo to v Dubnici nad Váhom a pokračuje v Bratislave.
48-ročný Ľubomír Harman žil usporiadaný život. Po roku 89 pracoval vo viacerých firmách, všade ho hodnotili vysoko pozitívne. Čo mu sťažovalo život, bola cigánska rodina, ktorá bývala hneď pod ním a na ktorú susedia hlásili mnohé sťažnosti kvôli nevhodnému a hlučnému správaniu. Neraz privolaná polícia ani úrady si s nimi nevedeli poradiť.
Ľubomír Harman bol od roku 2008 nezamestnaný, takže už nemal možnosť sa chodiť vyventilovať od zlých susedov do práce. V takej situácii mu ostávalo na ventiláciu iba hoby, ktoré nutne muselo narásť: chodenie na strelnicu.
Včera pohár nervov ale pretiekol a nastal skrat. Skrat takého kalibru, na aký sme zvyknutí z USA. To, čo mal riešiť štát, prevzal do svojich rúk občan. Výsledkom je samopalom popravené problémové susedstvo. Prichádza polícia – tá, ktorá nebola schopná urobiť poriadky s domácnosťou, na ktorú išli sťažnosti. Prepnutý Ľubomír Harman strieľa aj na ňu a aj na všetko živé, čo sa hýbe. Zabil ženu v okne a postrelil mnoho ľudí, vrátane policajta do hlavy.
Následne postrelený políciou Ľubomír Harman pácha samovraždu. A pripisuje sa na svetový zoznam jednotlivcov, ktorí neboli ochotní trpieť túto anómiu, a tiež berie so sebou zopár tých, ktorí ju vytvárali alebo ticho trpeli.
Minister vnútra Daniel Lipšic ako reakciu avizoval sprísnenie držby zbraní ako aj dôslednejšie a pravidelné psychologické posudzovanie držiteľov zbrojného pasu. Namiesto toho, aby sa usiloval nastoliť poriadok v semenisku celého problému a to je „dať do laty“ nespratných tiežobčanov.
Ako vidno z emotívnych reakcií mnohých ľudí, multikulturalizmu majú plné zuby a zdá sa, že keby Ľubomír Harman nestrieľal aj mimo hlavného terča, bol by mnohými nielen východniarmi oslavovaný ako hrdina.
Harman sa však stal minimálne mementom toho, že zúfalá doba plodí zúfalé činy a keďže od kompetentných vidíme tendenciu skôr posilňovať faktory, ktoré tieto zúfalstvá spôsobujú, tak aby sme si na takéto výčiny pomaly začali zvykať. Vitaj, multikulturalizmus, vitaj anómia, vitaj, Amerika!
Pokus o sociálno-psychologický profil Ľubomíra Harmana
Z útržkovitých informácií, ktoré vieme o prípade v Devínskej Novej Vsi, sa môžeme pokúsiť zostaviť profil hlavného aktéra, pričom zistíme, že konal takmer plne racionálne.
Kto bol Ľubomír Harman?
Narodil sa 31. 3. 1962, v znamení barana. Z astrologického hľadiska vieme, že barani sú veľmi tvrdohlaví, ťažko sa poddávajú, idú vytrvalo za svojím cieľom.
Z informácií susedov sa dozvedáme, že bol introvert. Zo správ sa ďalej dozvedáme, že bol pracovitý, ale od 2008 nezamestnaný. Ďalej, že bol samotár – nemal silné a intenzívne sociálne ani rodinné vzťahy.
Kde žil Ľubomír Harman?
Rodina, ktorá bola Harmanom popravená, bola podľa relácie Lampáreň spred piatich rokov veľmi problémová, asociálna, cigánska. Veľmi hlučná a liezla na nervy všetkým ostatným nájomníkom. Mala obrovské dlhy na nájomnom. Nevedeli si s nimi dať rady ani polícia ani Miestny úrad Devínska Nová Ves ani Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.
Prvé zlyhanie: právo a poriadok
Všetkých ľudí v paneláku muselo do zúrivosti privádzať to, že náš štát, ktorý má zabezpečovať poriadok, pri patologickom a kriminálnom správaní jedincov z cigánskeho etnika neustále maximálne zlyháva.
Dnes máme Deň Ústavy, tak si z nej trochu zacitujme: „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené“ (Čl. 32). Toto šalamúnske znenie si širšie môžeme vykladať aj tak, že keď zlyháva štát, nápravu môže uskutočniť občan prevzatím spravodlivosti do svojich rúk.
Druhé zlyhanie: sociálna spravodlivosť
Ľubomír Harman sa stal nezamestnaným ešte pred eskaláciou hospodárskej krízy. Vek približne 50 rokov je veľmi kritický pre hľadanie si novej práce. Do toho eskaluje kríza a osobnostná výbava introverta je na hľadanie práce najmenej uspôsobená.
Dávky v nezamestnanosti plynú pol roka, potom nastupuje pomoc v hmotnej núdzi. Avšak dávky v hmotnej núdzi sú pre situáciu Harmana výsmechom a nemožnou sumou na prežitie v Bratislave. Harman žil pravdepodobne z úspor a tie mu možno aj pomaly dochádzali. Úrad mohol odporučiť jediné: predajte byt, kúpte si domček niekde na dedine a zo zvyšných peňazí hravo do dôchodku vyžijete.
Harmanovi sa takéto riešenie ale nezdalo vhodné: prečo by on, ktorý celý život drel, mal predávať svoj byt, zatiaľčo v rovnakom byte žijúci ľudia, ktorí poriadne nepracujú, neplatia ani nájom, terorizujú celý panelák, sú upodozrievaní z dílerstva drog, sa tam môžu smelo veseliť ďalej a ísť na nervy všetkým naokolo? Okrem toho, ako sa dá predať dnes starší byt v Bratislave v čase, keď tých nových je plno a v susedstve tohto bytu je patologická rodina? Čosi nemožné.
Jasná rovnica: systémom vytvorený scenár
Vidíme tu dve obrovské zlyhania systému. Ľubomír Harman musel prirodzene neznášať: cigánsku rodinu, ktorá žila v jeho bezprostrednom susedstve, políciu, ktorá si s nimi nevedela poradiť, štát, ktorý ho do takejto situácie dostal.
A teraz si zoberme východiskovú situáciu Harmana: nezamestnaný, osamelý, odsúdený na postupné chátranie a živorenie s perspektívou iba zomrieť všetkými zabudnutý a nikým oplakaný. Do toho obrovská frustrácia z nespravodlivého systému a zároveň osobnostná sila a nepoddajnosť.
Je jasné, že keď si tieto faktory dosadíme do rovnice, vyjde nám riešenie, ktorého sa dopustil: oslobodiť svoj panelák od problémovej rodiny, zapísať sa do análov ako kontroverzná postava, ale pre mnohých hrdina a navyše umrieť v boji s reprezentantmi systému (políciou), ktorá má na celej situácii svoj podiel zodpovednosti. Na jednej strane zločin, na druhej občianska statočnosť.
U Harmana nešlo o skrat (keďže bol na celú akciu pripravený), ale o bilančnú veľkolepú samovraždu, ktorej scenár vytvoril tento systém a nesie zaň plnú zodpovednosť.
Americký profesor sociológie Robert Agnew v diele Tlačený ku kriminalite (2006) vytvoril teóriu všeobecného tlaku, podľa ktorej „neprimerané nápadné správanie, ako podráždenosť, nízka frustračná tolerancia, impulzivita, hyperaktivita, bezcitnosť voči iným, neraz i blízkym, deficity v pozornosti k iným, chýbajúce schopnosti [možnosti] riešiť problémy nielen že zvyšujú pravdepodobnosť, že sa jednotlivec dostane v interakcii s druhými do situácie sociálneho tlaku, ale aj pravdepodobnosť, že bude reagovať delikventným správaním.“
Reakcie politikov
Politici si túto zodpovednosť nechcú pripustiť. Minister vnútra chce ozbrojiť všetky policajné hliadky samopalmi, aby voči takým ako Herman mohli ľahšie zasiahnuť a zároveň zakázať samopaly pre civilné obyvateľstvo, lebo sa dajú prerobiť na dávkovú streľbu. Čo urobí minister vnútra potom, keď sa raz podobne s týmto samopalom zachová policajt? Na ich psychiku vplýva zlyhávanie systému úplne rovnako.
Premiérka Radičová odkazuje, že problémové susedské vzťahy treba riešiť legitímnou cestou. Akosi prehliada, že takéto akcie nastupujú vtedy, keď tie „legitímne cesty“ zlyhali.
Politici precitnú asi až potom, keď nejaký ďalší odhodlaný občan sa objaví so samopalom na Úrade vlády alebo ovešaný semtexom v strede parlamentu.