..
Pes v núdzi
Nie je to teraz pribeh ziadneho psika,ale nakolko uz niekolko rokov riesime (zatial neuspesne) navrh Zakona o ochrane zvierat,tak tento pribeh s nim opat viac ako suvisi! Dakujeme Liborovi,ze sa nebal,ze to riesil, ze sa snazil,a aj ked to nedopadlo opat spravodlivo urobil preto vsetko...!!!
Jedno zimné ráno som kráčal so svojím psom (malý čierny oriešok) lesným chodníkom do práce. Asi 20 m pred nami prešla cez cestu srna a kráčala do kopca, pozrela na nás a pomaly našľapovala do svahu, Johny - oriešok bol pri mne, ani sa nepohol (frajerí len do veveričiek, vyhľadáva výškovo rovnocenných súperov), bola podvyživená, slabá, odovzdaná osudu. Na druhý deň sme šli v tom istom čase a stretli sme, verím, tú istú srnu, opäť na tom istom mieste. Mal som pri sebe troška zeleniny a nechal som jej ju tam. Oslovil som priateľov, známych a deň čo deň sme s Johnym nosili pod jeden strom, čo sa nám podarilo zohnať. A nebolo toho málo, jablká, suchý chlieb, zeleninu. Bolo veľmi milé chodiť k stromu, vidieť množstvo zvieracích stôp a všetko zjedené. Mal som naozaj z toho dobrý pocit, že predsa len my ľudia nie sme tak zlí a že tie zvieratá to nejakým svojím spôsobom vycítia. Jeden drozd ma už poznal a keď som dával jablká pod strom, sedával na konári tesne vedľa mojej hlavy. A tak sa zima dátumovo chýlila ku koncu. Slnko svietilo a zase sme si vykračovali po našom chodníku, cestou sme vždy míňali tajch Klinger. No už z diaľky sme počuli od jazera krik. Ako sme sa blížili, rozoznával som dva mužské hlasy, ako po sebe kričia. Potom ticho a zase krik. Do toho sa ale ozval zvláštny zvuk, nikdy som to nepočul, kvílivý, 15 sekúnd a ticho. A zase nadávky. Vyšli sme na hrádzu a naskytol sa nám tento pohľad: na opačnej strane jazera bola opustená veľká záhrada, v záhrade bola srna, ktorá behala z jednej strany na druhú, prenasledovaná malým psom. Nikdy nezabudnem na obraz srny, ktorá celou silou vbehla do pletiva, ktoré sa úplne prehlo a vymrštilo ju to späť, tam jej skočil na krk pes a kmásal ju, zase to kvílenie, troška ako detský plač, ale také sekané. Oslobodila sa a bežala na druhú stranu. Bežal som tým smerom a vtedy som si všimol pána, nazvem ho A, ako sa ponáhľa, popod ten plot smerom k bráne tej opustenej záhrady, ktorá bola na opačnej strane, ako stál on a celé to pozoroval. Tam sa objavil aj pán B, ktorý mi v rýchlosti hovoril, že pán A cvičí svojho mladého psa na srnky a že keď sa voči takémuto správaniu pána A oboril, ten na neho kričal „Vadí vám to? Vadí vám to?“. Dobehli sme k ústiu brány, bolo to tam zarastené a nevedel som to hneď nájsť. Z brány vychádzal pán A a za zadné nohy ťahal po zemi mŕtvu srnu. Bola dohryzená na veľa miestach, oči mala stále otvorené, ale bola evidentne mŕtva. Bol som v šoku a opakoval som dokola: „ Veď vy ste ju zabili“. Ten krik, čo som počul z diaľky, nadávky, tak celý ten čas bol pes pustený v záhrade, pán A a pán B sa hádali, no pán A svojho psa neodvolal, šiel po neho až vtedy, keď zbadal mňa, ako kričím a bežím cez hrádzu z druhej strany jazera. Koľko to celé trvalo, vie pán B, ale ten si dve hodiny na to, už skoro nič nepamätal, ja som dobehol až na koniec toho celého. Chápem ho, žije sám a bojí sa. Pán A mi začal vysvetľovať, že na vine je majiteľ pozemku, ktorý nechal otvorenú bráničku (neskôr som sa dozvedel, že majiteľ ju nechal otvorenú práve preto, aby tie vyhladované srnky zjedli jablká z jeho sadu a chodili tam často, o čom všetci okolo vedeli, okrem toho chýbala časť plotu). Povedal som mu, že pôjdem na políciu a nahlásim ho. A spravil som to. V sprievode kamarátky som prišiel na políciu. Mali ešte nejaký výjazd, tak sme šli spolu pozrieť na miesto činu. Srnka tam už nebola, len krvavá stopa v snehu. Prešli sme to asi hodinu po udalosti. Vrátil som sa na políciu. Policajti boli veľmi milí, profesionálni. Šli sme na miesto činu, celé to zdokumentovali, nafotili, aj natiahnuté pletivo na mieste, kde srna do neho v plnom cvale vrazila. Susedia, ktorí bývali hneď vedľa, policajtom s pokojom opísali miesto, kde srne pes zlomil väz, ale že pána A nepoznajú. Spísali so mnou zápisnicu, obtelefonovali Mestské lesy a poľovné združenie. Hneď v druhom telefonáte pán, nazvem ho C, z poľovného združenia povedal, že pán A nahlásil udalosť, že si z poľovného združenia po srnu prišli, že pána A pozná ako dobrého človeka, že srna mala jednu nohu kratšiu. Tá rýchlosť, akou sa telo srny z miesta činu stratilo, mi pomaly začala dávať zmysel. Pekne to do seba zapadlo pri čítaní „Výsledku objasňovania priestupku“. Kúsok z neho odcitujem: „Pán C, ktorý uviedol, že uvedenú srnku si na mieste prevzal a taktiež uviedol, že sa jednalo o zver, ktorá bola v zlom fyzickom stave, nakoľko zviera bolo vysilené, vychudnuté a zoslabnuté, kde na základe týchto skutočností nevládalo ujsť a vzhľadom na tieto skutočnosti nebolo schopné reprodukcie a s veľkou pravdepodobnosťou by vo voľnej prírode uhynulo. Poľovné združenie si vzhľadom na uvedené nenárokuje žiadnu náhradu škody a konfiškát bude využitý v poľovnom združení.“ Asi pán C tam bol, asi ten plot natiahla nejaká fakt naštvaná veverička. Asi to bolo naozaj tak. Jedna rada priatelia, ak sa dostanete do podobnej situácie, odfoťte si obeť, mne sa nepodarilo zachovať nadhľad a chladnú hlavu. Zato pánovi A určite, kedže vedel komu má presne zavolať, vedel, že keď to nenahlási, bude to pytliactvo a rýchlosť akou telo srnky zmizlo z miesta činu? Srnky sme kŕmili ďalej a skoro denne ich na svojich potuľkách stretávame, chvíľu nás pozorujú a potom v cvale zmiznú v poraste. A to ma teší. Opísal som to na pamiatku tej, ktorá si teplé slnečné lúče už neužije, mám pocit, že jej to dĺžim. Život to srnke nevráti, ale keď ľudia ako pán A si uvedomia, že tých, ktorým ich správanie vadí, je veľa a keď nás bude naozaj veľa, budú „naši“ zástupcovia v parlamente dotlačení k zmene zákonov tak, že zvieratá nebudú chápané ako veci, ale ako cítiace bytosti. A príde deň, že páni typu A, budú mať omnoho viac problémov sa z tohto vykrútiť tak, ako sa to podarilo teraz. Čím viac ľudí o tom bude vedieť, tým tá téma bude v spoločnosti naliehajvejšie rezonovať a bude hnacou silou k zmene, verím k lepšiemu.
Verím tomu, že je veľa ľudí, ktorí považujú zvieratá za živé bytosti, ktoré cítia nielen bolesť, ale aj radosť, strach, priateľstvo, dokonca niekedy keď sa dívam na môjho orechaJohnyho, mám pocit, že sa usmieva. Náš problém je len ten, že nie sme tak dobre organizovaní. Ak môžete zdieľajte a diskutujte na túto tému, keď nás bude veľa, začnú sa veci hýbať. Mojím cieľom nie je vyvolať vášne a hnev, ale zlepšiť život naším spolupútnikom na zemi. Nevzdávajme to.
P.S: Ak Božie mlyny, či karma, naozaj fungujú, verím že áno, tak iné ako súcit k pánom A a C, mi ani neostáva.