Ja sa vrátim ešte k pracujúcim dôchodcom.
Každý nech si žije podľa seba a zbiera svoje životné skúsenosti.
Môj brat bol hyperaktívny od detstva. Jeden prišiel domov suchý, on po všetkých priekopách.
VŠ, dobré miesto finančne, postupoval bez knižky, jedno dieťa, manželstvo mimoriadne dobré podnes. Ale bez práce by nevedel žiť.
Za socíku sa zamestnal ešte po práci bez povolenia podniku, tak ako skončil v práci, išiel do druhého zamestnania, v odbore čo skončil, veľmi príjemná práca ešte aj s relaxom, ale veľmi zodpovedná. Nikto okrem najbližších to nevedel. Takto to tam ťahal min. po revolúciu, i ďalej. 30 rokov? Nikdy nemali stres z financií. Dovolenky, všetko. Rozdelené úlohy.
Ešte bol aj pripoistený od zamestnávateľa.
Je to človek, čo by doma nevedel hlivieť ani dnes.
Pred 10 rokmi chodil v lete kosiť uzavretý areál, kde líšky dávajú dobrú noc, aspoň bol na vzduchu, však za kosačkou kráčať nie je až tak náročné po rovine, vždy robil 2 zamestnania i keď skutočne nemusel, švagriná tiež dobré zaujímavé miesto.
Brat aj dnes robí, presunie sa autom do centra, niečo technicky pokontroluje, a ide domov na kvalitný a zdravý obed, plus záhrada. Polovičný úväzok.
Ich životný štýl a pravidelnosť v životospráve by im mohol závidieť takmer každý dôchodca.
Ešte som zabudla, že ráno rozvážal vnúča roky aj poobede na tréningy, uvidíme, či to mláďa dotiahne na vrcholového športovca. Zatiaľ to celkom ide.
Nepýtajte sa, koľko má rokov. Viac než dosť. Starší odo mňa takmer o 10. Kde môže, pomôže. Žiadna charita už teraz, ale adresne do rúk.
Proste život aký vedie ho baví. Cíti sa plnohodnotný a hlavne slobodný, lebo si stále môžu dovoliť čo chcú, od kultúry po reštaurácie, dovolenky, stretávky pravidelné zo strednej školy, partia min. 10 ľudí a tak. Žiadni domasedi.
Že som sa rozpísala práve o rodine, ale je to živý príklad.