expeeert
Nuž učiteľka by mala "strpieť" to, že niekto niečo nevie - od toho tam predsa je, aby niečo učila, či nie? Ak by to každý vedel, načo by potom učitelia boli? Ešte som nevidel človeka, čo by vedel bez učenia čítať, písať, počítať...
Pokiaľ nemá niekto na niečo talent, tak ho akurát adekvátne tomu ohodnotí a prípadne nepustí do nejakých súťaží a pod., resp bude musieť omnoho viac trénovať ako ten čo talent má.
Čo sa týka vyhodenia, to myslím že by nemala robiť, hlavne pokiaľ dieťa samo má chuť tancovať.
Čo sa týka toho prirovnania, tam nevidím nejaký strašný problém, použila bežné prirovnanie, akurát mala doplniť, že bude musieť viacej trénovať a nie ju vyhodiť. (ako priznám sa mňa by kvôli tomu prirovnaniu teda nenapadlo chodiť do školy "čistiť" učiteľke žalúdok)
Ja stále tvrdím že najlepšou výchovnou metódou je "cukor a bič" - t.j. odmena ale aj potrestanie. Len ako som písal už predtým, v našom školstve sa akosi tlmí ten bič (hoci v minulosti zase skôr prevládal), a tým pádom tu vyrastajú deti, ktoré veľmi dobre poznajú svoje práva ale nepoznajú povinnosti (resp. ak aj poznajú, sú si vedomé toho, že sa im nič nestane, čo je ešte horší prípad)
V čom bol problém nevziať dievča bokom, pozvať do kabinetu a medzi štyrmi očami jej vysvetliť situáciu?
Cez víkend ČT vysielala dokument o ľuďoch trpiacimi všetkými možnými formami dg s dyslexiou, dysgrafiou a iných dys ...
Títo ľudia si našli svoje miesto v spoločnosti, avšak všetci spomínali, akými tortúrami prešli v základných školách. A ako ich to poznačilo.
Boli to všetko vystavujúci úspešní výtvarníci, vekovo max. do 40 rokov. Mladí ľudia vyrastajúci v dobe poznatkov o týchto dg.
Prečo?