Zoe, nebudem Ti písať to, čo Ti tu poradili starší, múdrejší a aj od fachu... Napíšem Ti ako laik a matka:
Zoe, máš veľmi pekný písomný prejav, ktorým dokážeš vyjadriť, čo cítiš. Mnohí z Tvojich rovesníkov nedokážu zo seba vysúkať súvislú vetu, ktorá by nebola okorenená nadávkami každého druhu... Si jedinečná a výnimočná ľudská bytosť, si proste originál, žiadny fake...
Nie si sama, kto si nerozumie so spolužiačkami či rovesníkmi. Ak Ťa ničím neobohacujú, nemáš čo ľutovať. Mnohé veci sa zmenia časom, častokrát k lepšiemu. Nie každý dospieva mentálne rovnako...
Nevieme, či žiješ vo fungujúcej rodine, či máš súrodencov, alebo si jedináčik, či máš dostatok lásky... Ak Ti nič z tohto nechýba, máš na svete miesto, kde sa cítiš dobre a bezpečne. Ani to nie je až také samozrejmé, ako by sa mohlo zdať...
Sociálne väzby sú nevyhnutné pre život, ale môžeš na nich pracovať. Už si začala tým, že si našla v sebe odvahu a zverila sa nám... Ak Ti to pomôže, skús sa zo svojich pocitov vypísať niekde, kde nebude hroziť ich zneužitie...
Keď bolo moje dieťa v Tvojom veku, bolo obdobie, že chodilo domov neraz znechutené zo svojich spolužiakov, akí sú primitívni a neschopní... A kým jej spolužiačky riešili len "handry a chalanov", ona mala iné ciele... Názorovo sa neraz prikláňala skôr na stranu učiteľov ako rovesníkov a rozumela si skôr so staršími, alebo s malými deťmi, ktorým sa vo voľnom čase venovala. A dnes? Hoci sú rozlezení kade-tade, ak je to čo len trošku možné, stretávajú sa, keď sa vrátia z vysokých škôl domov na sviatky či prázdniny... V maturitnom ročníku nabrali ich vzťahy nový rozmer a ja s radosťou sledujem, ako sa z tých bývalých tínedžerov skaderuka-skadenoha stávajú mladí ľudia, dospelí nielen podľa občianskeho preukazu...