Dáša_
no veď to je problém - často darujeme preto, aby sme vlastne sebe urobili radosť. Darčekmi si kupujeme pozornosť a vďačnosť. Nehovorím, že to je tvoj problém. Len teda je to problém mnohých vzťahov.
Inak, za najlepšie dary považujem, keď svoje vnúča niekam zoberieš. Napríklad na obyčajný výlet vlakom. Alebo do knižnice. Alebo len do lesa. To je najcennejšie. Žiaľ, jednoduchšie pre nás je kúpiť čokoľvek a myslieť si, že je to vybavené. Opakujem, nemusí to byť tvoj problém. To je problém všeobecne. Naučili sme deti hlavne očakávať darčeky. Za všetko.
a nariekať, keď si nemôžem dať kávu a koláč za 7€? To mi príde fakt smiešne. Každý by mal vyskakovať do výšky svojho platu. A teda poviem ti, neviem aká by tá káva musela byť, aby som za ňu dala toľko. Asi taká ani nie je. Lebo pre mňa káva neznamená takú hodnotu
Dáša, a vieš, že človek by sa mal občas obdarovať aj sám? Oceniť sa? Odporúčajú psychológovia. Čo ak takto k tomu koláčiku pristupuje aj tá mladá žena? Nevieš ako žije, či jej zdravie slúži, či je spokojná v práci a pod. Vidíš povrch, nepoznáš ju. Možno má za sebou kurz tvorivého písania, tak vypichla koláč, ako vidím, urobila dobre, pretože dokázala zaujať.
Vieš, ja som zažila starých rodičov krátko, aj to iba z jednej strany. A viem, kto mi z nich a čím vyvolal najväčší citový zážitok v detstve, neišlo o hmotnú vec. Žiadny dar. Napriek tvojmu tvrdeniu budem si stáť za tým, že starí rodičia si nekupujú vnúčatká darmi a majú právo vnúčatá obdarúvať.
Raz prišiel domov syn s novým strihom, ešte chodil do školy. Stál ho 100 eur. Ani okom som nemrkla. Zarobil si na neho sám, uviedol to slovami, spravil som si radosť..., keď ma nevidel otáčala som oči k nebu.
V každom prípade prišiel ku skúsenosti.
(Ja tiež nekávičkujem.)