Zavrieť

Porady

Ako porazím negatívne myšlienky?

Zdravím, už z názvu vidíte, že som ďalší negatívne naladený človek.
Každý si z nás prešiel ťažkými situáciami, prekonali sme ich, posilnilo nás to. Videli sme, počuli sme veci, čo sme ani nechceli o nich vedieť, ale stalo sa, snažíme sa zabudnúť, nemyslieť na to. Sme na tom rovnako. Pozeráme kriminálky, sledujeme správy a tak sa bojíme o svoje rodiny, o svojich blízkych, ak s nimi niesme dlhšiu dobu (napr. odsťahovali sme sa, chceme byť samostatný).
Popíšem Vám svoj problém, verím, že mi niekto z Vás pomôže. Poprosím píšte k téme, žiadne špekulácie, ale čo Vám pomohlo.
Keď som býval s rodičmi, tak sme sa hádali, bol som podvádzaný v láske... proste depky, naučil som sa, že to tak v živote chodí, musím si tým aj ja prejsť. Neskôr na strednej, keď som chodil na internát, čiže som bol s rodičmi len cez víkend, začali moje negatívne myšlienky, namýšľal som si, že sa niekomu niečo stane, že zomrú a ine nechutné, odporné veci, ktoré ma z vnútra ničili, začal som sa modliť, meditovať, čítať psychologické knihy. Po škole som pracoval v rodinnej firme, bol som s rodinou častejšie, aj keď sme si liezli na nervy, zlé myšlienky som nemal, pretože sme žili pod jednou strechou. O pár rokov, keď som sa odsťahoval za prácou, chcel som byť sebestačný... ma niekto uriekol (pracujem s ľudmi) nebolo to obyčajné urieknutie, také intenzívne som ešte v živote nemal a dokonca po týždni ma zlé myšlienky stále neopustili, to je dôvod vytvorenia tejto debaty. Stalo sa to večer, myslel som kto z rodiny zomrie, hlavne na tých čo mám najradšej, myšlienky boli stále intenzívnejšie. Vzťah s rodinou sa mi zlepšil, keďže spolu nebývame, ale prišli tie myšlienky. Pokračovalo to nevoľnosťou, keď som sa snažil zaspať okolo 11, tesne pred tým ako som zaspával som sa začal dusiť ale len tak na 2 sekudny a opakovalo sa to až nakoniec som vstal z postele a pokračovalo to, vyšiel som na čerstvý vzduch na balkón, trocha to pomohlo, vrátil som sa do izby a znova. Volal som babke o pol 2 ráno, už som to nezniesol, žiadal som ju o uhlíky, no ona vraj to nevie na dialku ale skúsila. Pomohlo mi to cca na 15 minút, dusenie sa vrátilo. Potom mi povedala aby som išiel na záchod, robil som čo mi povedala, ľahol som do postele a vporiadku som zaspal. Ráno som volal mame, či je vporiadku, povedal som jej čo sa stalo, motivovala ma. Zlé myšlienky sa ma držia asi týždeň opakujem si čo mi povedala mama. Hovor si: "Všetko bude vporiadku". Pomáha mi to ale je to len dočasné. Momentálne žijem na priváte. Neviem či je tento byt odkúpený po zosnulých... či je to tým, či si mám octovou vodou umyť byt, ako mi radila jedna pani. Chválabohu po tej ťažkej noci môžem pokojne spávať, ale chcem potlačiť to zlé myslenie. Mne to už príde také, že si to negatívne myslenie vnucujem: ten zomrie, ten.... ja to tak samozrejme nemyslím, ja dané osoby ľúbim a práve preto strach, myšlienky sa sústreďujú na tie osoby. Skúste mi poradiť, vďaka.
Usporiadat
misomiso misomiso

misomiso je offline (nepripojený) misomiso

U druhych je to naozaj tazko posudit. U seba mam tuto hranicu presne zadefinovanu, ved som ju tu aj popisal.

Lenze - vies, vy lekari ste si spravili patent na rozum a snazite sa svoje oficianle postavenie zneuzivat, ako sa len da. Je mnozstvo varovani, ako nepodlahnut roznym liecitelom a sarlatanom. No, fajn. Lenze mojho otca liecili na rakovinu oficialni leakri, a aj tak zomrel. "Liecili" ho myslim rok a pol a za ten cas si dost vytrpel. Chapem, priroda je silnejsia a vzdy nakoniec vyhra. Nie sme tu naveky.

Lenze problem je v tom, ze ked zomrie clovek, ktoreho liecli alternativny liecitel, bylinkar, tak ten je jednou nohou v base a ten pacient je na vysmech takmer celej spolocnosti ze sa nechal zlakat na pochybne metody liecenia. Rodinny prislusnik alebo znamy, ktory bylinkara odporucil je nezodpovedny a mal by byt tiez brany na zodpovednost.

Ak zomrie paciet lieceny na onkologii, je to vsetko v najlepsom poriadku, lebo vsetci vedia, ze rakovina nie je zrovna lahko liecitelne ochorenie. Ale vsetci aspon "spravili vsetko co bolo v ich silach". Nie len lekari, ale aj pacient bola taky uvedomely, ze vedel, ze sa ma nechat liecit oficialne, skratka smola, ze to napriek tomu nevyslo...

Ak by bola istota, ze lekrti vzdy len pomozu a nikdy neuskodia, tak to by nebola ziadna debata o tom, aku si zvolit cestu. Ale take jednoznacne to nie je.

Uplne rovnake je to s vami, psychiatrami. Ak niekomu pomoze pohyb, otuzovanie, konicky a pod, teda opatrenia, ku ktorym ho priviedol kouc alebo kamarat, tak moze byt stastny ze sa vyhol zasahu psychiatra, lebo tam by ho cakala s najvacsou pravdepodobnostou chemia, ktora by mozno vobec nebola potrebna. Samozrejme, v extra tazkych pripadoch si viem predstavit, ze bez toho, aby cloveka zdrogovali to nejde.
3 0
alaya1 alaya1

alaya1 je offline (nepripojený) alaya1

ja len pre upresnenie-. ja nie som psychiater. Myslim, ze je na zadavatelovi, ktoru cestu si vyberie. Navodov tu dostal dost.
0 0

Sleduj porady, ktoré by vás mohli zaujímať