Nedeľná chvíľka poézie :
Elena Čepčeková
Písané na oblak.
Píšem Ti ,mama,očami na oblaky,
píšem Ti, mama,posledný svoj list.
Odo mňa na krok rozkvitli vlčie maky
-rád by som Ti dnes daroval kvietok taký-
ale ja, mama nevládzem k nim ísť.
pod hlavou cítim ako tráva puká
a vonia ako u nás na Done.
Hrudôčky žmolím v prázdnych rukách
a čujem,ako každá zastone.
Tak som chcel, mama,vieš keď zvíťazíme,
plniť tú ľudskú túžbu odvekú,
preorávať zem,pracovať v lete v zime
a dávať chlieb a lásku človeku.
Pamätáš, keď som ako chlapec malý,
chcel skrížiť čremchu s ružami?
Všetci sa smiali,ach,ako ste sa smiali.
a ten sen dlho spávať nedal mi.
Čo myslíš, mama,že všetky tie veci,
čo vytvoriť som mienil pre ľudí,
vytvoria iní? A pochopia všetci,
že sa v nich aj môj sen prebudí?
Píšem Ti, mama, očami na oblaky.
Prečítaš tento lístok z diaľavy?
Pod tichým nebom veslujú biele vtáky,
po nich Ti pozdrav posielajú zraky,
horúci, vďačný, boľavý.
Hladkám zem dlaňou,ešte raz...ešte byľku...
Z čej zeme zmývam krvou kruté jarmo?
Ale ja verím, mama, ja verím v túto chvíľku,
že nevyteká tá krv darmo.
Je v nej semeno mojej veľkej túhy
po krásnom voľnom žití človeka
a na nej budú rásť tí ďalší.....
druhí..........
To ticho.........
Ako sa to ticho rozteká........
A nebo je už ako zlatá čaša.
Život......život,veľmi rád Ťa mám.
V tom zlate kvitne čremcha naša.....
A všetko bledne, len ja som tu sám.....
Nie som sám neplač.
Ani Ty nie si sama,vidím Ťa ako kľakáš do kvetín.....
Mama.....
mamienka......
počuješ ma, mama?
Pritúľ ma bližšie, umiera Ti syn.