Pridám svoj názor, môžete ho akceptovať, alebo nemusíte...
že je niečo medzi nebou a zemou, zistila už väčšina z nás, predtuchy, sny, pocity,...Človek od nepamäti túžil pokoriť prírodu, nepriateľa, život, ak mu to vyšlo, vo väčšine prípadov to bola vec náhody, ak nie, pripisoval to čarám, pobosorovaniu, alebo prekliatiu - to v tom horšom prípade, ale ak mu to vyšlo, bol víťazom, jeho ego nebolo pokorené.
Myslím si, že všetky klady a zápory nosíme v sebe, či bude deň príjemný alebo nie, nezávisí len od našej dobrej nálady zaránky, ale aj od nálady ľudí,
s ktorými prídeme do styku, od nášho pozitívneho, alebo negatívneho myslenia. Dôležitý moment nie je to, či nám niekto počaroval, ale to, či tomu chcem veriť. Ak nám navždy odíde niekto blízky, je to osud a vôľa Božia, alebo zavinenie tretej osoby, ale určite by som tu nedávala do popredia veštice a bosorky. Dôležité je žiť tak, aby sme sa i pri svojej chorobe dokázali ráno opäť stretnúť s človekom, ktorý je nám blízky,
s človekom, ktorého ľúbime a chcem mu povedať aj zajtra, aj o týždeň,
či o rok : "Dobré ráno"! Preto žime svoj život v rámci našich zdravotných možností, vo veľa prípadoch dosť ťažkých a boľavých tak, aby sme nemuseli nadávať na niečo, čo nepatrí k životu človeka. A tiež, aby naši blízki nemuseli prísť k miestu nášho posledného spánku s trpkým pocitom
na duši.