Ja len kvôli tomu, aby som mala konečne šarm a bola by som pekná, sympatická a príťažlivá.
Žeby mi pomohlo, keby som si nechala narásť bradu?

No neviem, Elenka, neviem, toto práve nie je poslendý módny trend u dám A prečo sa trápiš kvôli veciam, o ktorých Tvoje okolie (napr. manželík ) už dávno vie, že sú Ti vlastné

Máš pravdu Evka, ženy nestárnu, ženy naberajú len skúsenosti.

Áno Ľudka, tie skúsenosti nám nahrádzajú rodný list! Kde sa hrabe zrkadlo...

Ludmilka a nevieš ,prečo sa tie skúsenosti tak nepravidelne a neforemne v nás ukladajú??????

Keď som písala predchádzajúci príspevok,práve som vypravila vnukov ,aby si išli domov zobrať teplejšie veci- nebývajú ďaleko. Išli na bicykloch. Asi po 5 minútach som počula sanitky a sirény blízko nášho domu a strašne som znekľudnela,ale ja vždy pri týchto zvukoch znekľudniem,lebo zväčša niekomu ide o život.
Teraz sa chlapci vrátili a povedali mi,že pred našim domom je havária a zrazilo malého kamaráta našich chlapcov Nie ste v bezpečí ani na chodníku,lebo je zrolovaný celý susedovie plot.... Malý Šimonko práve bojuje o svoj život v nemocnici.

.Je koniec.

Malý Šimonko práve bojuje o svoj život v nemocnici.

Bože môj, to vari nie! Veď bol ešte malý...

Keď čítam takýto príspevok, tak mi zovrie srdce, že to ani neviem popísať.
Je jedno, že som ho nepoznala. Koľko strachu každá mama prežíva kvôli svojim deťom, chce ich stále chrániť a nakoniec ich aj tak neuchráni, nech by sa akokoľvek snažila. Je to také smutné a nespravodlivé! To by sa nemalo stávať, aby vyhasol mladý život....

Bože môj do kedy budú ľudia doplácať na nezodpovedných vodičov .

U nás takto zomrel jeden chlapec minulú sobotu napoludnie.... Motal sa okolo zaparkovaného kamióna a šofér ho nevidel...

Ach nie, nečíta sa to dobre, je mi z toho veľmi smutno. Koľko radosti mal ešte pred sebou a zostal po ňom len žiaľ a slzy. Toto sú rany, ktoré zostanú v duši navždy a ani čas ich nevyhojí.

Tu sú slová zbytočné. Nedá sa nájsť slovo, čin čo by vedel zmierniť bolesť, nespravodlivosť.... Je to ale život. Následok niekoho nezodpovednosti. Nepochopiteľné, bolestivé, hrozné.

Je to hrozné o to viac, že chlapček ešte nestihol spoznať svet, koľko krásneho sa v ňom skrýva, nestihol sa naučiť toľko vecí a nestihol tešiť svojich rodičov viac, ako niekoľko rôčkov...
Neviem si predstaviť tú bolesť jeho rodičov, musí to byť tá najstrašnejšia vec na svete... neexistuje smajlík, ktorý by vyjadril to, čo teraz cítim...

Je so mňa hrdá a šťastná stará mama. Práve dnes moja milovaná vnučka oslavuje svoje prvé narodeniny. Slzy sa mi tlačia do očí pri pomyslení, že iní starí rodičia bezmocne plačú nad stratou svojho vnúčatka. Nikdy by som to nechcela zažiť.

Práve teraz bolo v TV JOJ o tragickej nehode malého Šimonka, niet slov len slzy, veď to ešte nestihol ani okúsiť život, skôr ako by šiel do školy, išiel medzi anjelov...
Strážme si to, čo je nám najdrahšie, naše deti, naše vnúčatá...

Nastáva radosť a oslava, keď sa dieťatko narodí. Nastane smútok a ticho, keď dieťatko zomrie. Život pozostalých sa zmení v oboch prípadoch a veľmi podstatne. Tieto vedľa seba stojace extrémne situácie sú si podobné a to tým, že od základu zmenia životy tých, ktorých sa to dotýka. Keď dieťa zomrie je to pre rodičov absolútny šok, s tým sa jednoducho neráta, náhla smrť dieťaťa je nepochopiteľná a nevysvetliteľná. Keď sa nad tým zamyslím, na jednej strane, keď sa niečo takéto stane je celý prípad veľmi medializovaný, píše sa a rozpráva o tom všade, ale na strane druhej je táto téma TABU. O chvíľu sa na všetko zabudne a spoluúčast na smútku pozostalých rýchlo vyprchá. Vedel by vôbec niekto z nás poradiť takémuto človeku na koho sa obrátiť o pomoc? Existujú vôbec u nás nejaké podporné skupiny, ktoré spájajú ľudí, ktorí čosi podobné prežili? Kde si môžu vymieňať skúsenosti medzi sebou a navzájom sa podržať? Mám smutný pocit, že sme rozdelení na svet rodičov, ktorí stratili svoje deti a svet iných ľudí. Strata dieťaťa a jeho následky to je zatiaľ u nás jedna veľká TABU-TÉMA.

Ľudmilka, máš pravdu. Mám vo svojom okolí tri matky, mne veľmi blízke osoby, ktoré prišli o svoje dieťa. A my ostatní okolo nich, sa úzkostlivo vyhýbame tejto téme, pretože sa bojíme, že sa rozjatria rany, že im spôsobíme bolesť. Ale asi aj keď sa o tom nehovorí, toto sú asi rany, ktoré sa nikdy nezahoja. A teraz ešte ten aubotus v Hriňovej - veď to boli určite všetko mladí ľudia, plní radosti zo života a ideálov, ktoré nestihli naplniť.A zase ostanú po nich prázdne miesta a v srdciach veľké rany.

Áno, boli tam aj mladí ľudia. Večer behali sanitky a húkali. Bolo to strašné, vedela som, že sa niečo stalo. Ževraj je zatiaľ sedem mŕtvych. Tá cesta z Poľany do Hriňovej je strašne úzka, samá zákruta a strmá. Bez dobrých bŕzd sa nedá zvládnuť. A to už nehovorím o autobuse, ktorý mal určite problém sa dostať hore na Poľanu. Naozaj veľmi ťažký terén aj na osobné auto, nie to ešte pre autobus.