Je príjemné počúvať, že niekto má taký vrelý vzťah k zvieratám. Aj ja som mala psíka (fenku), keď bola malá, tak sme si s ňou užili dosť.
Domov ju dcéra priniesla ako malé šteniatko, že sa bude o ňu starať. Aj sa starala. Ale nakoniec si psíča obľúbilo mňa. Takže po niekoľkých rokoch som to bola ja, čo som s ňou chodila každý deň trikrát von. Keď som napokon zostala sama (deti už odišli z domu) boli sme nerozlučné priateľky. Pomohla mi aj keď som bola nezamestnaná (nie žeby mi našla prácu, ale už len tým, že som nebola sama). No a pred dvomi rokmi mi ju zrazilo auto. Možno to niektomu príde čudné, ale aj teraz, keď si na ňu spomeniem, tisnú sa mi slzy do očí. Ale život ide ďalej. Po tejto trpkej skúsenosti som sa rozhodla, že už žiadneho zvieracieho tvora nechcem. Pretože tá strata dosť bolí.
Ale všetkým ostatným, ktorí si zadovážili zvieratko želám, aby mali z neho takú radosť ako ja.