Dnes som sa vytočila na najvyššiu možnú mieru kvôli "dieťaťu" Nie môjmu. Moja dcéra prišla domov s plačom, s monoklom na očku, opuchnutým uchom a okolím, na rebrách na chrbte začínajúce modriny. Doslova mi prišlo zle, keď som ju videla. Prišla v sprievode detí, ktoré mi vysvetlili, že to ju tak dobil
päsťou a nohami päťročný chlapec zo susednej bytovky. Deti boli otrasené a ja tiež. A tak som ošetrila dcérku, uložila ju do postele a poďho na susedskú návštevu. Najprv som chcela hovoriť s ním, ale nedokázal vyliezť z kúpeľne. To som bola ešte kľudná. Až kým jeho mamička nezačala mrmlať niečo v tom zmysle, že sa tam bili všetci.
To už bolo na mňa príliš. Jediné, čo robili všetci, bolo, že mi predviedli, ako ju pravým hákom päsťou poslal k zemi, tam pristúpil a ďalej bil a kopal.
Tak to nie. Myslím, že aj v susednom meste počuli, čo som milej nekriticky milujúcej mamičke povedala.Zajtra idem na pohotovosť, nech lekár zhodnotí podliatiny, a s papierom v ruke si spravím so zasranom poriadky ja. Ak otec s materou to nedokážu, ja si to už zariadim.
Podotýkam, že s ním boli problémy už minulý rok v škôlke, kde bil a šikanoval deti, dve z nich sa začali pomočovať od strachu. Proste nonsens. Mňa len trápi, čo bude robiť o pár rokov. Naháňať kamarátov s nožom alebo pištoľou?