Milá moja LAMPÁREŇ. Musím si tu vyliať svoje srdce, aby mi ho náhodou neroztrhlo.
Môj otec - samozrejme, že najlepší a najláskavejší človek pod slnkom, sa v 83 rokoch ocitol v nemocnici. Nechcem opisovať ani dôvody, ani priebeh, len prístup "nedoceneného" personálu.
Ruky mal priviazané o posteľ. Keď sme sa pýtali na dôvod, tak aby si nevytrhol hadičky napichané v ruke. Nemohol si ani utrieť zvlhnuté oči, ani sa poškrabkať na nose, nemohol sa na posteli otočiť. My sme mu ruky hneď odviazali, vôbec si hadičky nestŕhal, ešte si sám dával pozor, aby s nimi ani nezaprel. Samozrejme pri ďalšej návšteve mal ruky opäť priviazané - a to ležal na JIS pod "stálym dohľadom ". Keď sme mu ich chceli odviazať, museli sme obväz prerezať, tak ich mal napevno priviazané. Ak pozerám televízne noviny a niekto videl psa uviazaného na reťazi, už je to týranie zvierat. U človeka sa to volá intenzívna starostlivosť... Sťažovali sme sa, tak ho previezli na iné oddelenie. Z blata do kaluže. Chcela som pre otca pohár. Pýtala som si ho 4-krát od štyroch rôznych sestričiek (!!!), každá povedala ano, samozrejme, nakoniec som si ho šla pohľadať sama. Hromadne sa na sesterskej dohadovali, ako sa z roboty musia zastaviť v Lídli, lebo sú v akcii jogurty. Ja viem, pre nich robota ako každá iná, ale trochu etiky v tomto povolaní sa predsa len vyžaduje.
Boli sme vychovaní tak, že sme otcovi aj mame vykali. Pre niekoho možno zvláštne, nám to bolo samozrejmé. Sestrička začula, že otcovi vykám a pýtala sa ma: "Vy ste jeho nevesta?" "Nie", vravím," dcéra, to je môj otec." "Tak prečo mu vykáte, čo ste vy nejaký šľachtický rod?" Keďže ma také chúďa nemôže uraziť, pomstila som sa svojim pohľadom. O chvíľu prišla s pohárom mlieka a povedala: "Dedko, večera". Prekvapene som na ňu pozrela: "Prepáčte, ale vy ste jeho vnučka? On nie je váš dedko, on je pre vás pán XY, vážená." Nevedela, ako zabŕdnuť, tak odfrkla: ... a prineste mu plienky! No a to je to, kvôli čomu píšem. Otec pracoval celý život, ešte aj 10 rokov po odchode do dôchodku. Voči tomuto štátu nemá ani korunu dlhu. Ja platím odvody cca 8000.- mesačne (myslím tým ZP aj SP), čo je cca 100000.- za rok. Za 14 rokov podnikania som už do kasičky prispela asi miliónom a za celú dobu som nebola jediný deň PN ( našťastie). Nemám skúsenosti s nemocnicami a neverila som, že tam vládnu také pomery, ako som občas počula. Ale tá trefná poznámka, že naše zdravotníctvo nemá ani na posr... plienky ma vyprovokovala k napísaniu tohoto príspevku, aj keď možno nie na tej najvhodnejšej stránke. Ale aspoň mne to pomohlo a možno ma niekto nakopne, ako pomôcť niečomu zhnitému v štáte dánskom...
A zatínam zuby pri každom jednom vystavovanom výpise z DP pre Sociálnu poisťovňu a pri každom jednom RZZP.

Elenka, nespravíš žiadny "prevrat" ani druhú "nežnú revolúciu"... bohužiaľ. Je to veľká tragédia pre všetkých. Myslím, že tu rutina a "profesionalita" vysoko prevyšuje nad ľudskosťou.

... co ku tomu dodat??? Je to bezohladnost? To v ktorej nemocnici takto zaobchadzaju s ludmi? Ja som sa s tym zatial nestretla, vdaka Bohu... iba ak ze ma oblepili leukoplastom kvoli tym hadickam "od hlavy po paty" (a tento druh depilacie je dost bolestivy...)
... ale nie je to aj trochu protipravne? Poviazat psychicky zdraveho cloveka??? a nechat ho bez moznosti privolat si pomoc??? Alebo, ak mu dali ten zvoncek do ruky ... to som uz videla u takych co sa nevladali pohnut... tak nech stale vyzvana...
Viem, ze dnes sa ludia menia na uvrestane obludy a mozno nanho niektora sestra nakrici... ale mozno ich to prestane bavit a prestanu ho privezovat, ked ich bude stale volat...
...ale pevne verim... kvoli oteckovi, ze sa to zmeni k lepsiemu...
...drzim palce...

Alazan, zvonček samozrejme nemal. Keď som sa spýtala, prečo, povedali mi, že preto, lebo je na JIS a stále ho vidia. Neviem potom, prečo bol priviazaný, keď bol pod stálym dohľadom. To som ešte nenapísala zážitok z prvého dňa, keď som si ešte nedovolila ho odviazať. Sestrička nám oznámila, že máme ukončiť návštevu. Práve však išiel lekár a povedal, že ak chceme, môžeme počkať 10 minút, len čo urobí vizitu, a potom ešte môžeme ísť za otcom. O chviľu sme už lekára videli na izbe zapísovať hlásenie do karty, ale ešte sme sa neodvážili vstúpiť do izby. Len sme z chodby videli otca, ako sa s priviazanými rukami snaží aspoň trochu pootočiť hlavu, čo sa mu však darilo minimálne. Nechceli sme riskovať, že nás opäť vyhodia, keďže ešte neprešlo 10 minút, ale keď sa otec stále metal a nikto k nemu nešiel, tak sme tam šli. Otec zvracal a keďže ležal priviazaný na chrbte... Okamžite sme mu pomohli a keď sme otca poumývali, požiadali sme sestričku, aby ho prezliekla. To nás už ale poslala domov.
Úmyselne nepíšem, v ktorej nemocnici sa to stalo, lebo aj tak verím, že nie všetok personál sa správa rovnako a tým nechcem ublížiť. Ani tu nechcem vyvolávať žiadne emócie, viem, že človek pozerá na tú istú vec inak, pokiaľ je do toho citovo zainteresovaný. A som optimista, lebo verím, že dnes po návšteve v nemocnici budem znovu písať do tejto témy, ale už z dôvodu, čo ma dnes potešilo.

Elenka nemám k tomu čo dodať. Skutočne je všetko o prístupe a o ľudskosti. Oteckovi prajem skoré uzdravenie a nech nie som potvora, tým "sestričkám" aspoň polovicu jeho trápenia. Pokiaľ nezažijú na vlastnej koži tak sa budú chovať tak ako sa chovajú. Prípadne sprav s nimi rázny poriadok a keď nepomôže tak choď trebárs aj za riaditeľom nemocnice.

...keďže ešte neprešlo 10 minút, ale keď sa otec stále metal a nikto k nemu nešiel, tak sme tam šli. Otec zvracal a keďže ležal priviazaný na chrbte... Okamžite sme mu pomohli a keď sme otca poumývali, požiadali sme sestričku, aby ho prezliekla. To nás už ale poslala domov.


...odpust, ale v tomto pripade neviem udrzat emocie na uzde... asi mam okolo seba vela ludi co ma rozculuju a prestavam sa ovladat...
... ale v tvojom pripade by som k tomu citronu potrebovala LSD a nie Martini, aby som ostala necitliva...
... ved oni ohrozuju jeho zivot...
...nechcela som Ta znepokojovat... prepac... ale to su veci na Markizacku lamparen a ludovu vzburu... ved to nesmu ohrozovat zivoty...
...OK mne doktorka za sociku liecila Tetracyklinom zapal pecene v mojej 20-ke (mala som 20) ...a mam ju znicenu do konca zivota...
...ale uz je toho prilis... lajdackost ohrozujuca zivoty...
... prepac, ale to neviem prezit bez poburenia...

Ada L.

To vieš, minimálne by som sa sťažovala najprv u primára oddelenia a potom by sa uvidelo. Mám tak trocha skúsenosti s takýmito vecami a viem si predstaviť ako sa teraz všetci cítite. Nám to vtedy pomohlo. Iba sa nenechajte odbiť. A navštevujte otca čo najčastejšie, aby si nemohli dovoľovať! Ale poviem ti, väčšinou je to tak na oddelení preto, lebo je tam blbý primár, ktorý si nevie urobiť poriadok. Takže buďte fakt opatrný a hlavne diplomatický. Je to všetko začarovaný kruh a riadna sprosťáreň! Prajem veľa trpezlivosti a šťastíčka. Oteckovi prajem, aby sa čím skôr z tohto oddelenia dostal preč a zlepšilo sa jeho zdravie.

Naše zdravotníctvo je v katastrofálnom stave. Je mi nanič z toho otrasného prístupu, ľahostajnosti, chladu, nedostatku empatie, keď nemáš známosti, nikto si ťa nevšimne. Je to smutné, lebo častokrát skúsenosti z nemocníc spoza hraníc smerom na západ ukazujú diametrálne odlišný prístup.

Ďakujem Vám všetkým, čo si ma "vypočuli". Nechcela som sa sťažovať ani tak na prístup personálu, nečakám za dobré dobre ani od nikoho nič neočakávam, pri otcovi sa celý deň striedame štyria súrodenci a už viem, že okrem odbornej pomoci lekárov a sestričiek nechcem od nich vôbec nič. Mňa ale najviac vytočila tá poznámka, že máme priniesť plienky. Nie že by sme na ne nemali, ak by to malo pomôcť, dám mu urobiť aj zlaté. Mne to ale pripadalo asi tak, že síce mám s klientom zmluvu, že mu budem robiť účtovníctvo, chcem, aby mi mesačne platil za služby, ale keď by chcel odo mňa vedieť nejaký hospodársky výsledok, tak mu poviem, nech si to ide dať niekomu spraviť.
Moja veľmi dobrá kamarátka pracuje v zdravotnej poisťovni. Keď v našom meste zriaďovali pobočku tej ZP, muselo byť všetko robené na mieru, odtiene koberca, nábytku, doplnkov, všetko muselo ladiť (ešte som jej darovala aj dierovač, lebo tiež jej ladil). Pobočka fungovala 2 roky, v decembri sa zlúčila s inou, ktorá už má svoje farby... Chcem len povedať, že v zdravotníctve sa nájdu peniaze na prebujnenú administratívu, na výstavbu budov, na absurdné výdavky, len pacient je až ten posledný, ktorý ich otravuje.Nech si len pekne mesačne platí preddavky a v prípade ochorenia nech si zaplatí ošetrenie, lekárov, personál... a samozrejme aj počas PN nech si pekne platí zdravotné. Aj vy ste slzili pri Bailande? Aj ja. Ale najviac z toho, že niekto si nemôže dovoliť operáciu, pretože na to nemá peniaze. Načo nám je toľko zdravotných poisťovní? Kde je medzi nimi konkurenčný boj? Všetky sú, akoby ich jedna mater mala. Bojujú o poistenca akurát "pred voľbami", ale keď sa z poistenca stane pacient, v každej poisťovni aj v lekárni sa dozviete, že to poisťovňa neprepláca. A aby ste nezabudli, do nemocnice si musíte priniesť aj toaleťák...

Ako bývalej zdravoťáčke pracujúcej na ARO a operačnej sále, mi nedá, aby som nenapísala niečo k Elenkinmu príspevku. Sama som pracovala na oddeleniach, kde nezištnosť, láska k práci prevažovala nad neohodnotením a ťažkými prac. podmienkami. A ide mi "vyvaliť bok", keď čítam takéto veci, ako píše Elenka.

Čiastočne pravda aj nie. Zvončeky na JIS sú, ale sa nepoužívajú, nakoľko pre prevádzku JIS platia prísne pravidlá. Prítomnosť sestry 24 hod a presklený výhľad na pacietov. Sestra nehovorila pravdu.
Návštevy sú na JIS zakázané, nakoľko tam obvykle ležia pacienti, ktorým aj najmenšie rozrušenie môže spôsobiť zhoršenie stavu(napr. JIS -interné oddelenie). Takáto návšteva je možná len so súhlasom lekára.

A vieš Elenka prečo sa nič nezmení? Lebo veľa ľudí je stále zvyknutých držať jazyk za zubami. Aký všetok personál? Komu ublížiť? Tam ide o konkrétne osoby, ktoré pochybili. Treba sa sťažovať a sťažovať. A hneď priamo na mieste. Nebáť sa povedať svoje aj setričke a aj primárovi. Ja sama to hovorím každému, kto sa ponosuje na nemocnicu a sama sa toho držím. Sťažovala som sa už niekoľko krát. Naposledy som docielila ospravedlnenie od kompetentného pre styk s verejnosťou v Trenčianskej nemocnici. Ak sa ľudia nebudú sťažovať, nikdy nedosiahneme stav, aký by sme si predstavovali. A kde má byť viac úcty a pochopenia, ak nie v nemocnici?
Prajem skoré uzdravenie a veľa vnútorných síl na boj s takými ľuďmi o ktorých si písala.

PS: priniesť nie len toaletný papier, ale aj príbor, utierku na príbor......

Abel mi veľmi pripomenula časy, kedy môj otec, tiež vtedy 83 ročný dostal v noci mozgovú príhodu. Boli to také jasné príznaky, že diagnózu som vedela určiť aj ja - neodborník.
Privolali sme záchranku, no neprišla, ale poslali k nemu pohotovosť.
Lekár /slúžil gynekológ/ odmeral tlak a povedal, že on s ním nevie nič robiť, aby sme mu do rána merali tlak a uvidí sa.
Samozrejme, že sme nečakali a išla som v noci hľadať pomoc do nemocnice, v ktorej som odrobila 19 rokov. Po známosti som tam našla pomoc, tak mi tatka prijali, no lekárka potrebovala na to papier z pohotovosti.
Znovu som sa musela stretnúť s tým službukonajúcim gynekológom. Veľmi sa mu to nepáčilo. Keď som mu povedala, že tatko má síce 83 rokov, ale okná v trojizbovom byte si umýva sám, že smrť pre neho nie je vykúpením, /na svoj vek bol mimoriadne vytálny/, tak mi povedal, že každý raz zomrieť musí.
Podotýkam, že tento lekár bol v KDH a a nechýbal na žiadnej omši v kostole.
Po tej príhode žil ešte 3 roky. Vďaka našej trpezlivosti a starostlivosti pekne chodil a dostal sa z toho.
No čo dodať .
Vnímala som to tak, že pre našich najdrahších po 80-tke naše zdravotníctvo nemá peniaze, alebo asi sa už neoplatí investovať .
Úcta ku starším už akoby úplne vymyzla.

.Čítam najnovšie príspevky a musím reagovať aj ako pacient, osobne.
Verte, že mám už niečo za sebou /6 operácií, 2x vyšetrenia a pod./ Viete keď ležíte na izbe a sledujete svojich spolupacientov a ich návštevy, niekedy neviem, či sa mi to sníva, alebo je to skutočnosť. Ak by som bola členkou personálu asi by som vyletela. Pacient je v pohode pokiaľ nepríde návšteva, všetko ho bolí, zle s ním zaobchádzajú a pod. Pritom sa sťažoval, že rodina sa oňho nestará, šupli ho do nemocnice, ale najradšej by bol doma. Najnovší poznatok. pacientka sa dala odviesť do nemocnice, pretože doma je sama a platila celý život zdrav. poisť., tak prečo to nevyužiť s tlakom, ktorý má každý z nás kolísavý a preto sa hneď nedávame hospitalizovať. Možno som vždy narazila na super personál a preto sa čudujem Bobo, ktorá pracovala v nemocnici a je nasrdená iba na personál, keď aj pacienti sú všelijakí.

Alda, máš pravdu. Aj pacienti sú všelijakí.
Aj ja som bola na operácii a personál som mohla len pochváliť.
No takéto skúsenosti máme my-obe možno práve preto, že nemáme osemdesiat rokov.

Nedá mi nepridať svoju skusenosť. Aspon v kratkosti.
Moj dedko sa dožil chvalabohu vysokeho veku. Zomrel doma, nečakane, rovno mne pred očami a bola som sama doma takže som prežila dosť ťažké obdobie.
Neumieral dlho, nemal bolesti, asi sam citil že odchádza lebo bol v ten deň mlkvy a chodil hore- dole, nevedel si najsť miesta, viac sa pozeral do zrkadla.
Chodil ,bol samostatný nikto nečakal že by mal umrieť.Bral lieky ako každý starý človek ale nemal vážne choroby.
Začal z ničoho nič chrčat, tak som hneď volala zachranku. Ta prišla asi za 15 minút /keďže sme z dediny ďalej od mesta.Dovtedy už dedko vydychol naposledy. Doktorka ktorá mala službu ma hneď vyhrešila prečo volám zachranku k mrtvemu! Mala som dosť a nedalo mi vynadala som jej dosť škaredými slovami. Našťastie už bola doma aj mama tak sa snimi bavila už len ona lebo ja som musela vybehnúť von.
Jednoducho keď zomiera starý človek už ho oživovať netreba? Stačí už len zavolať pohrebákov?
Možno by sa dedko nedožil veľa ale aspoň nejaký zaujem mohla ta pani doktorka prejaviť nie?
Alebo aspon iny sposob ako povedať zosnulým že už niet pomoci.
Odvtedy sa k zdravotníkom v našom meste v dobrom nevyjadrujem.
Taký ľudia čo nato nemajú povahu by to robiť nemali.
To čo Abel písala je bohužiaľ na dennom poriadku, dovolim si tvrdiť , v každej nemocnici.
Bola som aj ja pár krát v nemocnici po operácii a ležala som na mise niekedy aj hodinu kým si sestrička spomenula. V noci sa k nim na ich izbu rad pridal aj sluzbukonajuci lekar a veselo tam mali čo bolo jasné z tých výbuchoch smiechu čo zneli do noci.

A toho je velmi veľa o čom by sa k tejto teme dalo pisať.
Česť výnimkám, nehádžem všetkých ľudí do jedného vreca, sú aj také sestričky / doktorky/ ktoré vykonávajú svoju profesiu od srdca s ľudským prístupom. Ale nieje ich až tak veľa.

Čítať ľudské sudy / podobné ako vajce vajcu / donúti človeka zaspomínať. Podobné skúsenosti sú pre mňa minulosťou. A stále bolia. Vracajú sa ako nočná mora pri spomienke, v akom stave sme nachádzali svojich blízkych v týchto najušľachtilejším poslaním poverených zariadeniach. Elenka, /abel/ keďže tí naši chorí nemôžu, poviem Ti niečo z mojej praxe. Som v tom už rutinérka. Dobrému lekárovi, dobrej sestričke poďakujem. Za podobné prešľapy, a nehoráznosti robím na mieste, bez meškania poriadky. Keď treba hlučné, aby ma dobre počuli, keď nepomáha - u najvyyšie posadených, aby si ma do budúcnosti dobre zapamätali. A je mi jedno, či sa tie neprávosti dejú pri mojich blízkych, alebo na vedľajšej posteli. Vyskúšaj a budeš prekvapená, ako to funguje. Ak pôjdeš na toaletu, celkom určite nájdu aj toaletný papier.
Ak sa tento národ nespamätá, tak si z nás urobia paholkov. A ver, že nemajú radi tí naši zdravotnícki revolucionári prezentáciu aj takejto práce. Vedia sa potom veľmi dlho ospravedlňovať a odrazu sa z hluchého pracoviska stane včelí úľ.

Nemyslite si, že som nezažila už ako 5-ročná strašné príhody v nemocnici.
Upratovačka ma zbila ako 5 ročnú, že som nedala z nočníka dolu ročného chlapčeka, mám 58 rokov a pamätám si to. A ak to prezradím, ukázala mi vonku záhradníkov, že kopú mojej mamine hrob. Dostala som teploty a potom to prasklo. Vďaka druhej sestričke, ktorá mi do ucha dala masť na lišaj, namiesto masti do ucha, som trpela celý život a ešte aj trpím. Musela som absolvovať až v dvadsiatke ťažkú operáciu ucha. Ale aj napriek tomu musím povedať, že som sa stretla s viac ľudským prístupom ako opačne. V zdravotníctve nejde iba o peniaze, ale o ľudí aj tých čo nás liečia a aj nás pacientov. Ja s tým toaleťákom súhlasím, pretože odkedy si ho každý musí doniesť som nezažila zapchaté WC.

V každom prípade ste mali o tejto veci informovať primára oddelenia.
Veď všetko je len o ľuďoch. Možno mala službu práve sestra, ktorá bola len zamestnaná a o poslaní a zmysle svojho povolania nemala ani šajnu. Nieto ešte o prístupe a správaní k blízkym ťažko chorého človeka.
Poznám zo svojho okolia prípad, keď bolo hospitalizované dieťa po operácii ucha a samozrejme, že po operácii a narkóze plakala a volala na mamu
(pozn. maminka nebola s dcérkou v nemocnici, pretože to jednoducho nechcela).
V izbe bola aj mamička iného dieťaťa, ktorá, keď videla, že dieťa plače a leží na rovnej posteli, bez vankúša veľmi sa pohoršovala, aký prístup je tam k pacientom, že nemocnica nemá ani na vankúš. Lenže ona samozrejme nevedela, že pacient po narkóze musí ležať na rovnom, aby mal voľné dýchacie cesty inak môže byť ohrozený jeho život.
Samozrejme, že popísala do novín a neviem kde všade bez toho, aby sa
porozprávala a informovala kompetentného človeka.
Mohlo sa predísť zbytočným nepríjemnostiam.
Preto ešte raz hovorím, že všetko je len o ľuďoch a v ľuďoch.
Ešte takú perličku. S dieťaťom boli v nemocnici mama aj otec a keď sa im pokakalo dieťa, tak išli za sestričkou, aby im ho prebalila. Trochu zvláštne nie ?
Napriek tomu všetkému želám Vášmu oteckovi skoré uzdravenie, aby sa on i Vy stretávali len so samými príjemnými, milými a láskavými ľuďmi.

Tak aby som trochu napravila tú nie najpríjemnejšie atmosféru, čo som sem vniesla, dnes napíšem, čo ma potešilo. Otec je na novootvorenom chirurgickom oddelení. Všetko nové, čisté, voňavé. Posteľ polohovateľná na diaľkové ovládanie, aj sestričky sú milšie a ochotné.
Božka, pýtala som sa, či môžeme otca navštevovať každý deň - stále leží na JIS. Odpoveď bola samozrejme, dopoludnia aj popoludní, len ak by bola vizita, musíme počkať vonku.
Chcem len povedať, že som sa nesťažovala u nikoho, len som sestričkám pokojne ale jasne povedala, že si neželám, aby ho uväzovali. Keď prišla sestrička k posteli skontrolovať otcovi infúziu, povedala som jej, že ďakujem, že sa o otca stará a že je zlatá. Verím, že to má oveľa väčší účinok, ako keby som sa sťažovala u jej nadriadených, o to viac, že to vôbec nečakala. A mala hneď aj príjemnejší výraz na tvári a možno bola potom milšia aj k ostatným pacientom.

Zmením trošku tému a napíšem Vám ako som dnes došla v nových topánkach s otlakmi domov a so slzami na krajíčku. Ešte ráno mi kolegyne závideli krásne letne sandále šnúrovacie okolo nohy, po ktorých som stále túžila.Ja som sa vytešovala ako som si dobre vybrala a že sú ako papučky skoro ich necítiš na nohách. Poobede keď som došľapala z práce celá unavená domov v horúčave, už som si nohy necítila. Na chodidlach sa mi urobili príšerné otlaky ... ale čo človek neurobí pre krásu

Elenka, keď čítam Tvoj príspevok, tak sa mi vybavuje pred očami všetko to čo som prežila s mojimi rodičmi po nemocniciach. Je to hrozné, keď vidíš svojich najbližších ako sa k nim zdravotnícky personál chová neúctivo a arogantne.
Keď som prišla pozrieť svojho otca posledný krát, nemôžem zabudnúť na sestričku, ktorá bola v izbe, a môjho otca si vôbec nevšímala. Dokonca ani nás si nevšimla, že sme tam prišli a ani nám neodpovedla na pozdrav. Môj otec už ledva dýchal, utekali sme za lekárkou, ktorá ho prišla pozrieť aj s nejakou sestričku s nejakými prístrojmi. Dotyčná sestrička za nimi po chvílke išla a medzi dverami nezabudla povedať: "veď som tu pred chvíľou bola a nič mu nebolo".
Veľmi s Tebou cítim a rozumiem Ti. Mňa osobne naozaj veľmi uráža, ak nejaká "sopľanda" s prepáčením za výraz, nazýva našich rodičov dedkom, babkou a podobne. Akým právom sa takto k nim chovajú? .... o zdravotníctve dobrú mienku nemám a veľmi ťažko si ju aj napravím. Vidím, že nič k tomu nenasvedčuje, pretože toto som prežila pred rokom a to je veru dosť dlhý čas nato, aby sa začali k nám správať ako im ich povolanie káže.
No a aby tomu nebolo dosť, po roku som zistila, že dôchodok na ktorý mal otec nárok a nestihol si ho prevziať, lebo ležal v nemocnici, si niekto vyplatil na pošte a sfalšoval jeho podpis. Takže začínam si písať s kde kým a zrejme to bude mať súdnu dohru.
Držím Ti palce, aby to všetko dobre dopadlo.