účtovník 007
Teším sa Elenka s Tebou, že si sa dočkala iného zaobchádzania a správania. U nás veru návštevy povolené neboli, iba po výslovnom súhlase lekára. Môj príspevok vychádzal zo skúseností z posledných rokov a som veru poriadne sklamaná, ako sa dokázala vytratiť ľudskosť a ohľaduplnosť.
Mne sa napríklad stáva, že noví lekári v našej nemocnici ma už nepoznajú a občas sa nestačím čudovať nad ich aroganciou. A keď sestrička vidí tie moje nechápavé oči, tak len podotkne: "Pán doktor, to je naša bývalá sestrička." By si videla, ako sa hneď dá inak správať. Ale prečo až po upozornení? Prečo to neide hneď? Ja som sa čosi namordovala s ožranmi v delírkách, agresívnymi pacientami a napriek tomu som sa dokázala správať inak.
![Roll Eyes (Sarcastic)](https://www.porada.sk/images/smilies/rolleyes.gif)
Pri treťom porode som trpela od štvrtka do nedele. Dokonca v nedeu na mňa zabudlia vďaka lekárovi, ktorému zostala v ruke moja karta ma našiel na najvyššom poschodí samučičkú. Mala som napísané listy na rozlúčku a pod. Hneval sa, že som sa nehlásila ked som krvácala, ale sestrička mi povedala:čo sa čudujete po toľkých vyšetreniach"- nebola to mladá kočka.
Že som v župane ležala na vzdychárni a primár mi vynadal, či aj doma ležím v kabáte, že mi odtiekla už škaredá voda, ospravedlnil sa mi. Zobrali ma na pôrod a nešlo to a až ked som nič necítila /nohy a nič čo so mnou robili/, začali ma masírovať a povedali, že treba cisársky rez, ale primárke sa k jednému neoplatí prísť. V mdlobách som poprosila, aby zavolali moju tetu lekárku. Zistilo sa, že jeden lekár bol jej spolužiak a to boli fofry. Všetko dobre dopadlo aj synček bol našťastie v poriadku. Sestričkami zaviedla zle infúziu do žily, čo som necítila..to boli ofuky. Ked som povedala, či sa nedá rodiť bez protekcie iba kukali.Ani krv nepýtali od rodiny, poznamenala som, že ked urobí chybu personál, tak rodina nemusí. Ale napriek tomu som mala super izbového lekára a tvrdila som, že bude raz primárom aj sa stalo. Tie moje príbehy sú moje osobné a to som bola ešte mladá a v prvom aj malá, ale vždy si hovorím, že každé zlo je na niečo dobré a na tie zlé príhody zabúdam a pamätám si iba na toho super lekára. Ja by som skutočne mohla napísať knihu o zážitkoch v nemocnici od 5 rokov až do súčasných 58.
Ale hnev by mi určite na zdraví nepridal, takže asi všetko zľahčujem, aj to je liečebná procedúra.
Viete moja mamina sa presťahovala 200km od rodiny, aby mohla doopatrovať svoju maminu,/ktorá bývala so svojim synom a nevestou/ potom opatrovala svojho brata, potom manžela a ona žila iba deň po mozgovej príhode. Takže ja neviem ako je to so starými ľudmi v nemocnici iba so skúseností, ked s nimi ležím ja a viem, že tam ani nepatria.
Prepáčte, ale to je moja skúsenosť.