1.máj. Krásny deň. Po riadnej makačke na záhrade, oddychovke, som si konečne zahrala futbal, ako oňahdy.
Mám troch chlapov doma. Vravím staršiemu (skoro sedem), Poď ideme hrať futbal. Najprv sa rehúňal,
.
Vybehla som na trávnik, prsia vpred, vyšpanovaná ako laň, chlapi div, že si necvrngli do slipov ...
(ozaj kúpila som si pred mesiacom nové kopačky, už som nemala na nohách dlho to čudo, iba kedysi pred xy rokmi, tie žlto-čierne s tými teraz už smiešnymi štuplami. Kedysi som ako dieťa vyrastala s 13-timi chlapcami, bola som brankárom, a ako dieťa som i na ľad nosila len chlapčenské korčule, proste bola som chalanom ....). Chlapi po mne čumia
, hrali dvaja proti jednej (Richard s manželom telocvikárom), skoro som im to natrela prehrala som: 10:8, a oni sa mi rehotali, blázni, aspoň som skočila tým vynoveným štupľom mužovi na malíček.
A potom??? Odpadla som na trávnik, pľúca mi išli vyskočiť, pulz bil po celom tele, len som sa stihla okolo seba narýchlo pozrieť, či som nelahla do nejakej míny....
(mínam hovorievame psím hovienkam, máme veľkého vlčiaka Elzu, t.j. to sú poriadne kopy), nie neľahla som, nič nesmrdelo, na nič som sa neprilepila...