Viete kolko je takych ludi aj v BA, co taky priemer nedosiahnu. Samozrejme, ze vsetko co sa chysta a deje, najviac postihuje tych co zarabaju najmenej. Pre toho kto ma ledva minimalnu mzdu je kazde 1 EUR, ktore musi zaplatit v dosledku zdrazovania a zmien v zakonoch, dost citelne.Ten co zaraba 700 a viac, si len ponadava, ze je vsetko drahe, ze musi viac platit a to je vsetko. Predsa nie pre kazdeho ma napr. 10 EUR rovnaku hodnotu...

Moj brat zije v Spanielsku, nemaju nejake vysoke prijmy, ale o dost lepsie ako by mali tu.
Ked Spanieli vyhrali vo futbale v Afrike. Tak som im poslala SMS, ze gratulujem a odpoved bola: Nie je k comu. Teraz budu musiet vyplatit futbalistom miliony.

Predsa nie pre kazdeho ma napr. 10 EUR rovnaku hodnotu...

Ale má, má pre každého rovnakú hodnotu. Ale nie cenu, niekto si cení, cent, niekto 10 euro, pre niekoho je 10 euro tisícina z 1 euro.

My sme akísi neprebudení
(Do Stálej konferencie Panslovanskej únie zaradené 12. septembra so súhlasom autora)
Článok je prevzatý z Ľudových novín, týždenníka Slovákov v Maďarsku.
www.pansu.sk

Narodil som sa v Maďarsku, žijem pod Budínskym hradom - a som Slovák. Celkom prirodze-ne. Tu, neďaleko môjho bydliska, medzi Viedenskou bránou a Slávičou ulicou (Csalogány u.),
ešte v 13. storočí bola veľká slovenská dedina. Odkedy to viem, cítim sa tu doma.

Chodím po hrade a okolo seba vidím markantné stopy práce slovenských rúk: sochy Jozefa Damku, Ladislava Júliusa Dunajského, Alojza Štróbla… Aj Matejov kostol mi pripomína liptovských murárov, ba aj samotného kráľa Mateja, ktorý by rozumel mojej slovenčine, veď vyrastal na českom kráľovskom dvore. Trošku opodiaľ jazdec na kamennom piedestáli. Keby sa ozval, hovoril by po slovensky. Je to turčiansky zeman, slávny poľný maršal Andrej Ha-dík…
Podobne to vyzerá aj na druhej strane Dunaja, v Pešti. Veď Budapešť bola aj našim hlavným mestom. Tie najhonosnejšie budovy (Opera, Parlament,…) stavali liptovskí murári. Socha peknej rybárky pri Dunaji je dielo J. Dunajského, a pri nemocnici Rókus, na súsoší z bieleho mramoru, mladá žena s dieťatkom v náručí, čo sa tak vďačne pozerá na lekára Semmelweisa, “ochrancu matiek“, je Zuzka Rysuľová z Važca. Čo všetko by sa tu dalo ešte vymenovať! Vedomý si toho všetkého sa ma zmocní hrdosť a dobre mi padne, že som Slovák. Poznajú tento pocit aj všetci Slováci na Slovensku?
Občas idem aj von z hlavného mesta. Pred rokmi som sa zatúlal až do Zalaváru. V katastri tejto lokality som objavil Blatnohrad, niekdajšie sídlo nášho kniežaťa Pribinu a jeho syna Ko-ceľa. Je tam aj kamenný stĺp: z dvoch strán sú sochy a na tretej nápis: „Na pamiatku panón-skej činnosti stvoriteľov slovanskej písomnosti Cyrila a Metoda.“ Zhotoviť ho dali: Univerzi-ta Eötvösa Loránda, Župa Zala a Bulharská ľudová republika.
Pozerám, pozerám, a ľúto mi je. Čo my, Slováci? My sme kde boli, keď na nebi hrmelo? Vedľa stojí Dom Malého Balatonu, malé múzeum. Vošiel som. Zalistoval som v knihe náv-števníkov. Slovenský záznam som tam nenašiel. Aj český iba jeden. Čiže, nielen že sme pri tom neboli, ale o tom ani nevieme! Potom niet sa čo čudovať, že z mnohých nápisov v areáli nijako nevysvitne, že so svätcami a s Blatnohradom aj my, Slováci, máme niečo spoločné. Dokonca ani názov Blatnohrad sa tam nevyskytne, spomína sa iba druhotný názov Mosaburg a Mocsárvár. Z týchto dvoch sa veru nedá vydedukovať meno Balaton! Autori českého zápisu si to aj všimli a kritizovali to. My nie, my sme tí Slováci, čo tak sladko spinkajú na svojej histórii. Na budíček zatrúbili až budapeštianski Slováci r. 2001. Trošku neskoro, ale aj to je lepšie ako nikdy. Dnes už tam chodia slovenské skupiny z celého Maďarska, ba dokonca už aj z Bratislavy. Takmer bez výnimky iba príslušníci tej zanedbanej Matice slovenskej! A tento príklad našej mizernosti nie je jediný.
V novinách Népszava (Hlas ľudu, 27. 2. 2003) ma poriadne prekvapil článok: „Socha a tabuľa odteraz bude hlásať pamiatku maďarského svetového cestovateľa a objaviteľa v Madagaska-re. Expedícia Benyovszkého bola úspešná.“
O čo ide? Úvodný text článku informuje: “Z 12-dňovej cesty po Madagaskare sa vrátila I. maďarsko-medzinárodná expedícia, ktorá chcela postaviť pamiatku Móricovi Benyovszkému, významnému maďarskému cestovateľovi a objaviteľovi z 18. storočia, na ostrove v Indic-kom oceáne. Šesťčlenná skupina vyhľadala niekdajšiu osadu Benyovszkého a tiež aj tú ob-lasť, kde podľa predpokladu r. 1786 zomrel. Ním založený Louisbourg dnes už neexistuje, morská voda pôvodnú osadu odmyla. Ale ešte stojí obec Maroantsetra, na hlavnom námestí ktorej umiestnili trojjazyčnú pamätnú tabuľu hlásajúcu pamiatku Mórica Benyovszkého a sochu, ktorej pôvodina stojí v pamätnej záhrade na budapeštianskej ulici Mórica Benyovszké-ho. Pamätnú tabuľu umiestnili aj na ulici Mórica Benyovszkého v hlavnom meste Madagas-karu, v Antananarivo.“ Výpravu vraj “zorganizovala nedávno založená Spoločnosť maďar-sko-madagaskarského priateľstva. Jej cieľom bolo utvrdiť vedomie, že Benyovszky bol Ma-ďar, lebo o tomto maďarskom barónovi si mnohí mysleli, že bol Čech, Poliak, alebo Slovák. Jeho meno síce mnohí poznali, ale o jeho národnej príslušnosti takmer nič nevedeli.“
Nuž, čo si o tom myslieť? Teraz už vedia, že “bol Maďar“! V skutočnosti to však bol Móric Beňovský. Meno má slovenské. Otca mal Slováka. Matka síce bola Révaiová, ale v prostredí, kde žila, nemohla nevedieť po slovensky. Móric sa narodil a vyrastal v írečitej slovenskej obci Vrbové neďaleko Piešťan. Ako dospelý blúdil takmer po celom svete, snáď len v maďar-skom prostredí nikdy nebol. Svoj chýrny denník napísal po francúzsky… Aj obec Beňov, od ktorej je meno Beňovský odvodené, je pri Přerove (na Morave, nie v Maďarsku!)… Akokoľ-vek sa na to pozeráme, v celej tejto veci maďarské je iba jeho do maďarčiny prepísané priez-visko Benyovszky. Aj my, v Maďarsku žijúci Slováci, máme mená úradne napísané po ma-ďarsky. To však je pramálo k tomu, aby nás na tomto základe niekto vyhlásil za Maďarov. Platí to aj o Beňovskom.
Je podivuhodné, čo všetko dokážu Maďari urobiť. Podivuhodnejšie je už len to, čo všetko my, Slováci, nedokážeme urobiť. Ani výpravu na Madagaskar, ani založiť Spolok Mórica Beňov-ského… My mu sochu nedokážeme postaviť ani doma, tobôž nie na Madagaskare. My sme v Bratislave po ňom pomenovali iba jednu slepú uličku. Summa summarum, aj v tejto veci sme zaspali.
A do tretice ešte jeden príklad. Náš rodák zo Švajčiarska, Miroslav Demko, roku 2003 v Bra-tislave vydal mimoriadne zaujímavú knihu pod názvom Franz Liszt - Stratený syn Slovenska. Spôsobil tým svetu nemalé prekvapenie, a nám, Slovákom (aspoň tým, pre ktorých slová ako národ a Slovák ešte niečo znamenajú), obrovskú radosť. Dozvedeli sme sa, že senzačný kla-vírny virtuóz, hudobný skladateľ Franz Liszt vyrastal v slovenskej rodine! Jeho starý otec Juraj sa ešte podpisoval ako List. Jeho stará mama bola Barbara Slezáková. Otec Adam už bol Lisztom. Nie že by sa bol pomaďarčil, iba meno mu napísali po maďarsky. Hľa, kam až siaha-jú korene maďarizácie! Rodina Listovcov žila v Malackách, kde v školskom roku 1790/1791 ako povinný predmet bola úradne zavedená maďarčina! Adam sa trápil s týmto predmetom a mal z neho vždy najhoršiu známku. Ani jeho syn František nevedel po maďarsky, ba ani sa o to nikdy nepokúšal. Jeho materinský jazyk bola slovenčina, vedel po nemecky, ale lepšie ovládal francúzštinu. Známy je aj jeho vrúcny vzťah k Bratislave. Keďže Slováci v Uhorsku oficiálne neboli uznaní za národ, ani slovenčina za úradný jazyk, nemohol sa podpisovať me-nom František, nuž používal nemecký variant Franz. Po celý život ho trápilo, že jeho národ, Slováci, sú neuznávaní, potláčaní. Bol z toho nešťastný. Navzdory týmto faktom dnes je pre-zentovaný ako maďarský skladateľ! Maďari po ňom nazvali hudobnú akadémiu, školu, má v Budapešti námestie, na ňom, ba aj na budove Opery, má sochu, jeho maďarské(!) meno nesie celý rad ulíc…
A čo sme mu dali my, Slováci, za ktorých sa toľko trápil? Čo mu dala Bratislava, po ktorej vždy tak túžil? Nuž, my sme naňho pekne-krásne zabudli. Stratili sme ho! To sme celí my.
Vďaka M. Demkovi už vieme, kto bol. Už nie je pre nás stratený. Zaslúžil by si prinajmen-šom pekné námestie v Bratislave a impozantnú sochu. Bolo by od nás veľkou obeťou, keby sme tomuto významnému synovi nášho národa po 120 rokoch od jeho úmrtia (1886) umožnili aspoň symbolicky, v podobe dôstojnej sochy, bývať vo svojej obľúbenej Bratislave? Poznajúc však našu slovenskú náturu, ostane to asi len púhym rojčením jednotlivcov. Stavať sochy na Slovensku sa lepšie darí maďarskej menšine. Tá keď chce, postaví si sochu akúkoľvek, kedy-koľvek a kdekoľvek na Slovensku. Už majú priam v centre Bratislavy Petőfiho, v Rožňave Kossutha, v Komárne Klapku, a najnovšie aj “Attilu“ - niekdajšiu pohromu Európy - v Číčo-ve. Z vymenovaných ani jeden nebol svätý. Spomínam to len preto, lebo Slovákom vo svojej (vraj zvrchovanej!) republike sa už roky a roky nedarí na svojom území, v Komárne, postaviť ani len súsošie svätcov Cyrila a Metoda, patrónov Európy! Menšina im to nedovolí!!! A čo sa týka sochy Františka Lista v Bratislave, som skeptický. Keď sme nedostali povolenie na pos-tavenie súsošia patrónov Európy v Komárne, ktovie, či by sme ho dostali na postavenie sochy Lista v Pozsonyi? My, pilíšski Slováci, máme na to priliehavú pesničku: “Hanba sa valí ze všech strán, hory, zakryte ma!“ Zdá sa mi, že spíme, že sme akísi neprebudení.
Gregor Papuček
P.s.:
Chcem si len opraviť chybu, ktorej som sa dopustil tiež z nevedomosti, ale už viem, že: „Móric Beňovský bol príslušníkom šľachtického rodu, ktorého koreň siaha až do osady Beňov, ktorá ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia patrila v rámci cirkevného členenia do rímsko-katolíckej farnosti v Jasenici. Osada Beňov dnes patrí do Bytče a katastrom susedí s okresom Považská Bystrica.” Čiže ani len nie „pri Přerove”, ale priamo na Slovensku v Bytči ako časť mesta, ktorá sa i dnes nazýva Beňov!

Dostala som tento mail s poznámkou, aby som ho ďalej šírila. Keďže viem, že Gregor Papuček je spolupracovníkom Slovenského rozhlasu a to čo je v článku je pravda, dovolila som si šíriť túto zvesť aj touto cestou. Možno to niekoho osloví...

Ľudkovia, pozerali ste včera Modré z neba?? Tak ten prvý príbeh, ten ma dojal. Vôbec som nevedela, že taká choroba existuje. Neustále som mala slzy v očiach. Ale majú niektorí ľudia trápenie.Chudáčik:

Modré z neba nepozerám (celé som videla len minulý rok na/okolo Vianoce), iba ak náhodou prepnem TV. Včera to pozerala mama, tak som kúsok pozerala s ňou, akurát bol (asi) tretí príbeh o pánovi, ktorý si zobral do starostlivosti z domova deti z jednej rodiny, v ktorej boli týrané otcom. Tento príbeh bol krásny a ten pán je úžasný, dobrý a šľachetný človek.

Mate pravdu, zle som sa vyjadrila, ale myslela som to presne takto....

Potešilo ma. Prišlo mailom.
http://www.youtube.com/watch?v=SXh7JR9oKVE

Výborný nápad v tejto uponáhľanej dobe, ukážka toho, že ak sa na chvíľu zastavíme, nič nám neujde.

Uzasne

Hlavne, že to bolo dobré myslené. Kto chce pochopí. Každá vec sa dá vyjadriť viacerými spôsobmi, ale na veci sa tým nič nezmení.

Súhlasím s tvojím príspevkom.
Som sa na chvíľu zastavila v obchode, a potom som šlapala v šere 4 km domov - zdrhol mi bus

Fantastický nápad - a perfektne urobené, jednoduché, ale zaroveň krásne. Ten, kto to vymyslel, by mal dostať Nobelovú cenu za šťastie.

Mňa dnes potešilo,
že som si všimla vyčlenenie práva do samostatného chlievika "Rodinné, občianske, spotrebiteľské právo" .

Dnes sa mi vrátil jeden mail ako nedoručiteľný. Dodatočne som zistila, že v troch vetách som napísala dve hrúbky. A teraz neviem, či sa mám tešiť alebo smútiť, že neprešiel? V žiadnom prípade sa však nemám čím chváliť.

takyto mily,povzbudzujeuci majlik pred vianocami potesi, vsak?

Dom sa stáva domovom, až keď môžete napísať "Milujem Ťa!"prstom na nábytok.
Trávievala som každý víkend 6 hodín upratovaním, aby "v prípade, že niekto príde na návštevu" bolo všetko perfektné.
Ale iba do tej doby, než som si jedného dňa uvedomila, že nikto nepríde, pretože všetci si niekde inde užívajú života.
Takže teraz? Keď ma niekto navštívi, nemusím vysvetľovať stav svojho domova. Všetkých viac zaujíma počuť o tom, čo som robila, keď som doma neupratovala a užívala si života niekde inde. Pokiaľ Vám to dosiaľ nedošlo, riaďte sa touto radou: Život je príliš krátky.
Užívajte si ho! Utierajte prach len vtedy, keď už naozaj musíte .... nebolo by ale príjemnejšie nakresliť obrázok alebo napísať list ?
Upiecť zákusok alebo tortu a olízať pritom lyžicu od krému alebo zasadiť kvet? Uvedomujete si rozdiel medzi 'chcem' a 'musím'?
Utierajte prach len vtedy, keď už naozaj musíte, ale veľa času Vám neostáva . . . . so všetkým vínom, ktoré je treba vypiť, riekami, ktoré je treba preplávať a horami, na ktoré je treba vyliezť, hudbou, ktorú je treba si popočúvať, knihami, ktoré je treba prečítať, s priateľmi, ktorých je treba si užiť a životom, ktorý je treba žiť ? Utierajte prach len vtedy, keď už naozaj musíte, ale tam vonku je svet so slnkom pre Vaše oči, s vetrom vo Vašich vlasoch, popraškom snehu, dažďovou prehánkou. Tento deň sa už nevráti.
Nikdy!
Utierajte prach len keď už naozaj musíte, ale majte na mysli, že príde staroba, a tá nebude láskavá .....
Keď odídete - a odísť Vy raz musíte - z Vás samých sa stane iba prach! Podeľte sa o tento e-mail so všetkými báječnými ženami vo svojom živote. Ja som to práve urobila.
Pamätajte .... vrstva prachu na nábytku chráni drevo, ktoré je pod ním.

Aj ja som tento týždeň poslala mail na neexistujúcu adresu. Keď som už chcela poslať mail na tú správnu, padli mi oči na vetu ktorá sa začínala slovami: Vaša prcovníčka mi sľúbila.... našťastie sa mi včas podarilo zmeniť jej povolanie

Nakoniec to dobre dopadlo. Aj,aj. V mojom prípade mám dobrý pocit aspoň z toho, že tie „hrubice“ neprešli a nebudú strašiť iných. Ale mraky ma obchádzajú z toho, keď pomyslím, koľko mi takých hrubicových mailov prešlo bez toho, žeby som o nich čo i len tušila, keďže sa mi ich spätne nechce veľmi čítať.

Každý človek, aj účtovník má emócie, vášne, rozorvanosti, nestálosti a pochybnosti. Každý z týchto stav negatívne ovplyvňuje koncentráciu a sústredenosť, a potom sa podaria aj takéto maily. Chyby sú ľudské a prirodzené, patria k životu, rovnako ako úspechy. Život nie je len práca, a keďže je tu prevaha žien nad nami, pánmi tvorstva, tak by ste tu mali riešiť ženské nepracovné témy.
Práca nie je všetko a keďže v tejto brandži je aj častý workoholizmus, tak som si tu dovolil uverejniť báseň, ktorej autorom som ja,abstinujúci workoholik.

Ak myseľ zaplavia mi bôľne žiale
a v manželstve hrmia hromy-blesky neustále.
Blázon som, ak myslím si, že práce nadbytok ma spasí.
Veď z ničoho nič dozreli sme s manželkou sťa na poli klasy.

Jej záujmy,starosti aj radosti, jak Proxima Centauri vzdialené mi boli.
Zistíš, že keď práce máš nad hlavu, vlastne komu robím po vôli?
Svojmu iracionálnemu ja, ktoré hovorí: "len práca dáva zmysel života".
Ak tomu uverím, čaká ma len smútok, hádky a clivota.

Po pár rokoch zrazu vidím, že tráva je zelená, slnko krásne svieti, obloha ihrá krásnou modrou a kvietky kvitnú krásne
Marec je a v sobotu som doma, manželka len neveriacky žasne
"Čo sa stalo, v práci Vám vypadol prúd alebo firma padla?"
Nie, nič z toho, to len do správnej hemisféry mozgu neodbytná myšlienka mi vpadla.

Že prezlečiem sa do nového kabáta, ktorý snáď mi sadne.
A blízki začnú mi byť neuveriteľne drahí a vzácni.
Som ako jazdec, ktorý z koňa spočiatku veľakrát padne.
Až ako blesk prebehne nim pocit neuveriteľne krásny.

Účtovať je pekné, koníček, ktorý sa stal zamestnaním, ale nič viac.
Veď manželka ochotná je s tebou odísť na kraj sveta, či na Mesiac.
Je milujúcou aj napriek miliónom tvojich chýb, druhou koľajou už nikdy viac nemôže sa stať.
Prepáčte, ale je mi mnohonásobne viac ako Má dal, Dať.