Preco sa to tebe vzdy tak podari opacne pochopit, ako to ja myslim. Praveze som hovorila o tom, ze je nezmysel to tajit, pretoze aj tak to vacsinou vyjde najavo a potom sa to uz tazko zachranuje. Naopak, ja si viem predstavit, ze sa to da aj celkom malemu dietatku vysvetlit a ked v tom zije, tak ziadne soky sa nedeju. Ale patrat po tom preco ma moja matka nechcela, je sebatryzen, ja osobne si neviem predstavit situaciu, kedy by som sa vzdala mojho dietata a tychto ludi hlboko odsudzujem. A este k tej ucte k rodicom, mozno, ze mas cosi pravdu, ale ja nemam rada taketo uvahy pri detoch a rodicoch, ako maju byt deti vdacne rodicom, ze ich vychovali a teraz sa bojim, ze budem zase nespravne pochopena,pretoze ja hovorim, ze moje deti som ja priviedla na svet a ja som ich povinna ako viem vychovat a ziadnu uctu za to necakam, opakujem za to. Ak ma nemaju mat radi a ctit si ma za mna samu, tak je to o nicom. Ale chcela som vyjadrit uctu k ludom, ktori si nezistne vezmu osamele dieta a vychovaju ho, ano je to hodne uznania a lasky z ich strany, ci viac ako keby boli ich to neviem, ako sa da laska merat?

poradaci, ja si myslim, ze kazdy jeden clovek ma pravo vediet, kto boli jeho rodicia a preco sa ho vzdali... v uvodnom prispevku som napisala, ze svojich rodicov - adoptivnych rodicov milujem a oni su moji rodicia a vzdy to tak ostane... nemam v plane ich opustit, ani nic na tom menit... len som skratka zvedava, kto su/boli moji bio rodicia a nemyslim si, ze je na tom nieco zle...

bastian: dakujem za pochopenie

"Áno, adoptované deti často chcú poznať svojich biologických rodičov. Majú na to právo ....... ale vieš si predstaviť tú bolesť v srdci, keď ti dieťa, ktoré si celý život vychovával, venoval si mu lásku a starostlivosť, potom povie, že ide hľadať svojho otca. ...... A pritom ty si sa považoval za jej otca - a ona tento výraz použije na niekoho, kto ju nikdy nevidel ani sa na ňu po narodení nepozrel. ...... To bolí. ...... Dúfam, že moje dieťa mi to nikdy nepovie, hoci sa chystám jej povedať, že nie som jej biologický otec. "

mam pocit, ze ta viac zaujima vlastna jesitnost, ako potreby a tuzby tvojho dietata...

Povedať mužovi, ktorý svoje adoptované dieťa nesmierne miluje a obáva sa dňa, že mu aj ono povie, že nie je jeho biologickým otcom, že ho zaujíma vlastná ješitnosť...

bulnova, ja som niekolkokrat zdoraznovala, ze svojich adoptivnych rodicov milujem, povazujem ich za svojich rodicov a to, ze sa tuzim nieco dozvediet o svojej povodnej rodine a vidiet svojich rodicov aspon na fotke, tym sa nikdy nic nezmeni... ako by si ty hovorila ludom, ktori ti dali zivot ??? ta zena... ten muz... ??? aj ked sa nestarali a skoncila som v dd a neskor v rodine, zial nemeni nic na tom, ze je to mama a otec - ludia, ktori mi dali zivot... ze chlap miluje svoje dieta o tom vobec nepochybujem, ale pride mi jesitne, ze by mu trhalo srdce, ked jeho dieta nazve otcom spoditela... to, ze o danom cloveku to dieta tak bude vraviet, neznamena to, ze k nemu bude prechovavat city, ako k chlapovi - otcovi, ktory ho od malicka miluje a vychovava... je normalne, ze ludia chcu poznat svoj povod a aj ked chapem, ze to adoptivnym rodicom moze trhat srdce a boja sa, musia s tym zial ratat... v ziadnom pripade som chlapa nechcela urazit...

Adriana, nehľadaj kde nie je čo hľadať.
Ver, že spôsobuješ veľké rany, aj keď nevedome.
To že miluješ svojich adoptívnych rodičov dokážeš aj tak, že nepotrebuješ vidieť biologických.

Suhlasim s Helec, ze asi nie o co stat, ten fakt tu predsa je, ze sa ta vzdali, ale pravdepodobne si rozhodnuta, ze ich najdes, tak co ti mame poradit? Aj tak ti to uz neda pokoj, aj ked to hned neurobis, tak ta to bude znervoznovat, tak urob co musis, ja sa len bojim, aby si to neolutovala. Ja by som napr. skusila aj Postu pre teba, ak mas malo informacii. Ak vies, kto su tvoji rodicia, predpokladam, ze matka este zije, ako hovoris, ze otec uz nie, tak jednoducho za nou zajdi.

Ked si este raz pozorne precitas Adrianino zadanie , tak tvoj nazor ako nazor ostatnych , ktory sa vyjadruju "nadbytocne" jej pri patrani vobec nepomoze.
Celkom jednoznacne tam pise, aku radu potrebuje a ze celu situaciu ma pod kontrolou, ma v nej jasno !
To, ze by ste to vy riesili inak, to ste vy. S vasimi neprenosnymi skusenostami. Ona hlada a chce najst.Ci tym niekomu ublizi alebo neublizi nechajte laskavo na nu.

Prepáč, ale to je hlúposť.

Z Adrianiných príspevkov mám dojem, že vie, čo chce, aj prečo to chce. Prečo máte niektorí dojem, že tým, že chce poznať biologických rodičov, sa im chce hodiť do náruče a na adoptívnych rodičov zabudnúť? Z čoho ste prišli k takým záverom? Je to úplne prirodzené, že ich chce poznať, a to bez toho, aby ublížila tým, ktorí ju vychovali. Myslím, že Adriana nekoná emotívne, ja by som tiež chcela poznať svoj rodokmeň aj 40 generácií dozadu, keby to bolo možné. A Adriana tú možnosť má, len sa pýtala na radu, ako na to.
Adriana, možno si urobila chybu, keď si svojej biol. matke zatelefonovala. Bol to asi pre ňu šok a reagovala tak, ako reagovala. Ak by si ju hneď na začiatku oslovila listom, možno by ho tiež hneď zahodila, ale človek nemá každý deň rovnakú náladu, možno keby si to nechala rozležať v hlave, reagovala by inak. Skús jej napísať, že by si ju len chcela spoznať, nebudeš jej nič vyčítať a nemáš žiadne nároky, možno bude súhlasiť.
Chlap, pred tvojim činom klobúk dolu, zaslúžiš si úctu. Ale pripravuj sa na to, že ak sa raz tvoje dieťa dozvie, že je adoptované, budeš musieť zareagovať. Ty si už teraz presvedčený, že ťa to raní a budeš z toho sklamaný. V tomto súhlasím, že si sebec. Deti musíme pripravovať do života aj tým, ako správne riešiť zložité veci a nie cez problémy ich prenášať vo vatičke alebo sa tváriť, že prekážky neexistujú.
Adriana, ak si sa rozhodla spoznať svojich biologických rodičov, držím ti palce, aby si nebola sklamaná.

Adriana, držím Ti veľmi palce. Od bilogických rodičov si dostala život. Preto si mohla dostať od adoptívnych výchovu a lásku. Buď vytrvalá, a určite dosiahneš, čo hľadáš.

Radšej odložiť do domova, ako do kontajnera. Bez nich by si svoj poklad nemal. Keď už tu veľa ľudí odsudzuje prerušenie tehotnosti, prečo odsudzovať aj to, ak niekto dieťa donosí, ale dá ho do DD, pretože nie je schopný ho vychovať? Držím ti palce, aby si zo svojich detí vychoval šťastných ľudí.
A ešte mi nejde spolu tvoj nick s tvojim príspevkom. Si chlap, a smoklíš tu na začiatku aj na konci svojho príspevku.

Abel Elenka dala som ti súhlas, ale musím napísať aj výhradu, nemyslím si, že je chlap sebec a neviem aké prívlastky mu ešte dali iní. Tak ako chápem Adrianu, tak chápem aj jeho. Prešiel asi tiež bolestnou etapou, kým sa dočkal dieťaťa a tak je asi viac bojazlivý a úzkostlivý ako iní rodičia. Netráp sa dopredu, keby sa niečo také stalo, budeš to riešiť potom a maj na mysli, že väčšina z nás niekedy povedala rodičom niečo, čo ich zabolelo. Dnes sa tomu moderne hovorí puberta.
"Pod lampou" u Hríba bola matka, ktorá si pár dní pred Vianocami adoptovala ťažko choré dieťa, ktorému nedávali nádej. Dnes je z nej veľká slečna.

Jasné, že touto svojou diskusiou Adriane nepomôžeme a sme mimo tému. Ja som to vyjadrenie sebec nemyslela ako niečo zlé, skôr ako niečo "málo dobré", slovami sa niekedy ťažšie vyjadruje to, čo by človek v osobnom kontakte vyjadril napr. aj mimikou. Tým sebec som myslela, že myslí len na seba, že mu to ublíži za všetky tie neprespané noci a lásku, ktorú venoval dcére. Ale musí jej umožniť, pokiaľ ona prejaví záujem, aby mohla spoznať biologických rodičov. A to vôbec nemôže zmeniť ich vzájomný vzťah, skôr naopak, mohlo by sa niečo poškodiť, ak by jej pravdu zatajoval.
Ak chceme svoje deti dobre vychovať, vychovávame ich aj príkladom. To znamená nielen že my sme rodičmi, ale stále sme deťmi svojich rodičov. Nielen my očakávame od svojich detí zúročenie svojej výchovy, treba sa zamyslieť, ako my splácame našim rodičom ich výchovu. Teda ak majú niektorí to šťastie, že ešte rodičov majú.
Ak sa zachovala matka mojej adoptívnej dcéry ako "hyena" a ja vychovávam to dieťa najlepšie, ako viem, považovala by som za úspech svojej výchovy, ak by sa dcéra v dospelosti zaujímala o tú ženu a ak by jej chcela aj pomôcť, pomohla by som jej v tom aj ja. A vôbec by som sa neobávala, že by to malo nebodaj negatívny dopad na náš vzťah s dcérou. Ale to je môj názor a viem že veľa ľudí má tieto vzťahové mantinely postavené oveľa užšie.
Ešte raz vyjadrujem úprimne obdiv nad všetkými, ktorí dokážu deťom z domova dať pocit skutočného domova a možnosť žiť v skutočnej rodine. Ale na druhej strane nemám rada, keď niekto rozhoduje za iných.

Koľko ľudí toľko chutí - výsada ľudskej komunity.

Je fakt,že Adriana nežiadala o názor a rady či hľadať alebo nehľadať. Ak je s tým vysporiadaná a pripravená prijať vyrovnane akékoľvek reakcie z druhej strany.... tak prečo nie. Aspoň bude mať vysporiadaný aj pocit, že urobila čo ju možno doteraz ťažilo. Ďalší vyriešený bodík.

Čo s týka Chlapa a reakcií na jeho príspevok: je úzkostlivý, a plný obáv lebo.... to vie len on. Ale myslím že správnejší by bol postoj ako d o s p e l é h o jedinca, sa tejto úzkosti zbaviť (sebectvo - je asi preeexponovaný výraz) , byť pripravený na to že jeho dieťa bude pátrať. A ak aj nie nápomocný tak určite byť nezaujatý svojimi pocitmi pri pátraní dieťaťa. Určite bude aj dieťa potrebovať tú o p o r u svojho o t c a či to vypáli dobre alebo nie s biologickými rodičmi, a možno aj pofúkať dušičku, pritúliť na hruď.... K tomu ale určite musí byť chlap silnejší a vyrovnanejší ako dieťa.

Dovolím si nesúhlasiť...nie je to mama a otec...je to "biologická matka" a "biologický otec"....dať život nie je až taká zásluha....mám kamarátku, ktorú "biologická matka" opustila hneď po narodení, lebo ona nechcela dcéru, ale syna...vychoval ju otec, najprv sám, potom si našiel inú partnerku.....a to je jej MAMA....a tej, čo ju porodila nepovie inak, len "moja biologická matka"

.... viem, že v tejto spoločnosti sa prejavovanie citov nenosí, ale mne je jedno, čo si o mne ľudia mysla ....... ak chcem, tak si svoje city prejavím.

Evidentne si nepochopila, čo som sa snažil naznačiť ..... skús si pozrieť aj ostatné moje reakcie v tejto téme.



A na margo ostatných reakcií na môj príspevok - nie som sebec. Snažil som sa Vám, ktorí tento pocit nepoznáte (pocit starostlivosti o adoptované dieťa), priblížiť, ako sa cítim.

Určiť, či je alebo nie je človek sebec, by som si nedovolil na základe jednej alebo dvoch viet vytrhnutých z kontextu.

Tanče, nesuhlasim s tebou, prepac... naozaj je to vytrhnute z kontextu, ako tu pise ... jasne, ze deti vychovavame preto, aby nakoniec boli schopne sa od nas odputat a viest plnohodnotny samostatny zivot ...

a chapem Chlapa, co sa ho dotklo ... aj mna sa dost dotyka napr. to, ze Adriana hlada svojich biologickych rodicov za chrbtom adoptivnych. Dotyka sa ma to a nepaci sa mi to, napriek tomu, ze jej adoptivnych rodicov nepoznam... mozno ju chceli od niecoho ochranit, ked sa nerozhodli jej povedat, z akej biologickej rodiny pochadza. A cudujem sa napr. tomu, ze VOBEC sem zadala taku otazku, (a tym pripustila diskusiu) hoci podla principu occamovej britvy ... biologicku matku predsa moze navstivit ... robi ale vsetko ine, okrem toho, co sa najviac ako jednoduche riesenie ponuka ...

Myslim, ze ta chapem ... par rokov som bola v situacii, ked sme o adopcii uvazovali ... ale potom to priroda s pomocou lekarov vyriesila inak drz sa! a nedaj sa znechutit

Adriana napíš či sa Ti podarilo zisiť niečo... dúfam že áno.