gabriska Mate niekto osobnu skusenost s poporodnou depresiou? Podelte sa o rady a skusenosti, ako co najlepsie zvladnut toto narocne obdobie v zivote zeny....mozno vela zenam pomozete....
Všetky doterajšie príspevky hovoria o bežných problémoch po pôrode, o počiatočnom strachu mamičky, či je schopná sa postarať o bábo, o problémoch vo vzťahoch v rodine, ktorá sa musí prispôsobiť zmeneným podmienkam, ktoré vyvolal príchod človiečika. Žiadem príspevok sa však nepríblížil skutočnej popôrodnej depresii (laktačnej psychóze). Vítam to, že sa aj na "porade" môže podiskutovať o tomto probléme.
Veľmi rada prispejem skúsenosťami, pretože do tejto depresie (hovorím o psychickom ochorení) sa dostala aj jedna členka našej rodiny. Rozpoznať príznaky medzi chorobou a bežným "strachom" je problematické, treba mať základné teoretické vedomosti.
Starí ľudia o tomto stave hovorili: "udrelo jej mlieko do hlavy".
Trpí tým takmer 11% žien po pôrode (rôzne stupne). Žiaľ, ľudia o tom nechcú hovoriť, považuje sa to za "hanbu".
Príznaky sú rôzne - popíšem situáciu, ako prebiehala u nás.
1 - matka, napriek neustálej prítomnosti a podpore manžela, svokry, dvoch sestier mala veľky strach o dieťa. Bála sa prebaliť, bála sa kúpať, dieťatko jej doslova vypadávalo z rúk.
2 - Keď sa jej podarilo dieťa prebaliť, o chvíľu sa snažila proces zopakovať, lebo si myslela, že to urobila zle.
3 - Keď sa jej podarilo dieťa nakojiť (to sme jej dieťa doslova pridržiavali pri prsníku, lebo sama ho "nevedela " udržať - o chvíľu ho išla kojiť znovu, lebo mala dojem, že dieťa sa málo napapalo, že mlieko je zlé, a že dieťa chudne.
4 - Keď dieťa spinkalo mala dojem, že nedýcha.
5 - Stále hovorila, že to nezvládne - aj keď sme veľkú časť prác okolo bábätka robili za ňu.
6 - V očiach mala veľký strach, bolo to videť a dokonca sa jej pohľad "zamútil". Mala mútne oči.
Bod 6 bol pre nás signálom, že niečo treba robiť. Išla som za psychiatrom, popísala som situáciu, dohodli sme sa na postupe.... Ja som ju vzala, akože na prechádzku, na rozhovor s lekárom. Doviedla som ju do nemocnice a nasledovala hospitalizácia. Od lekárov sme dostali "pochvalu", že sme ju priviedli včas, kedy laktačná psychóza bola iba v prvom štádiu - štádiu depresie. Hospitalizovaná bola 6 týždňov, potom ešte dva roky brala lieky.
Dnes je zdravá žena ktorú len tak hocičo nezozhádže (niekedy si myslím, že by také preliečenie pomohlo aj mne, ked vidím ten kľud a pokoj pri zvládaní ťažkostí). Dcéra má 10 rokov, je šikovná a zdravá. Rodina je harmonická, držia spolu. Je im čo závidieť.
Odporúčanie: čakať na to, že to prejde, že sa to zlepší je ilúzia, pokiaľ ide naozaj o laktačnú psychozu. Priebeh sa len zhoršuje. Treba sa poradiť s odborníkmi (u mňa sa odvtedy tešia psychiatri veľkej úcte).